reklama

Filozofia vedy - kritérium falzifikovateľnosti podľa Karla Poppera

Čo robí vedeckú teóriu vedeckou? Ako vyriešiť problém demarkácie, vymedzenia medzi vedou a nevedou? Táto otázka zaujala Karla Popper (1902-1994), považovaného za jedného z najvýznamnejších filozofov vedy 20-teho storočia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Popper odišiel zo strednej školy ako 16-ročný, aby sa ako hosťujúci študent zúčastňoval prednášok z matematiky, fyziky, filozofie a psychológie na univerzite vo Viedni. V čase, keď sa otázkou vymedzenia začal zaoberať, všeobecne akceptovanou odpoveďou bolo, že veda sa od pseudovedy líší empririckou metódou, pozorovaním a od pozorovania postupuje k tvorbe hypotéz. To sa mu však nezdalo uspokojujúce. Mnohé hypotézy sú podporené obrovským množstvom empirických dát a experimentov a predsa ich vedeckosť sa zdala byť pochybná.
Po ukončení prvej svetovej vojny a rozpade Rakúsko-Uhorska bola atmosféra v akademickom prostredí vo Viedni nasiaknutá novými sloganmi, myšlienkami a novými bláznivými teóriami. Popper píše, že jeho osobne z nich najviac zaujala Einsteinova teória relativity. Ostatné teórie, o ktoré sa zaujímal, boli Marxova teória dejín, Freudova psychoanalýza a Adlerova tzv. individuálna psychológia.
V roku 1919 priniesla Eddingtonova výprava za pozorovaním zatmenia slnka výrazné potvrdenie Einsteinovej teórie gravitácie. Popper o tomto zážitku hovorí ako o čomsi vzrušujúcom, čo malo dlhodobý vplyv na jeho osobný intelektuálny vývoj. Ďalšie tri spomenuté teórie boli medzi študentami tiež vášnivo diskutované. Popper píše:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


"Bolo to počas leta 1919, keď som začal cítíť stále väčšiu nespokojnosť s týmito tromi teóriami. Začal som pochybovať o ich nárokovaní si na vedecký štatút. Moje prvé otázky naberali približne takúto formu: V čom sa odlišuje Einsteinova teória gravitácie od marxizmu, psycho-analýzy a individuálnej psychológie?
A aby bol tento kontrast ešte výraznejší, pripomeniem, že len málo z nás verilo, že Einsteinova teória je pravdivá. To znamená, že ma nezaujímala pravdivosť spomínaných teórií, ale niečo iné a nevedel som presne čo. A nebolo to ani tým, že by som si myslel, že matematická fyzika je exaktnejšia ako sociologické alebo psychologické typy teórií. Netrápil ma ani problém pravdivosti, ani exaktnosti ani merateľnosti. Skôr som tušil, že tieto tri teórie, hoci sa tvária ako vedecké, majú viac spoločného s poverami, ako s vedou.
Všimol som si, že mnohí z mojich priateľov, ktorí obdivovali Marxa, Freuda a Adlera boli uchvátení očividnou explanačnou silou ich teórií. Zdalo sa, že sú schopné vysvetliť prakticky všetko, čo sa udialo v oblasti, ktorú popisovali. Štúdium ktorejkoľvek z nich malo obdivuhodný efekt na študenta, bolo to niečo podobné intelektuálnej konverzii, otvoreniu očí pre novú pravdu, ktorá bola predtým pred nezasvätenými skrytá . Akonáhle sa však oči otvorili, človek videl potvrdzujúce prípady všade: svet bol plný verifikácií. Nech sa udialo čokoľvek, vždy to bolo z pohľadu tejto teórie vysvetliteľné a poskytovalo to jej potvrdenie. Tí, čo tomu neverili, odmietali vidieť očividné pravdy či už z dôvodu triedneho záujmu, alebo kvôli vlastným vo vnútri potlačeným represiám, ktoré ešte neboli zanalyzované a vyžadovali si liečenie. Pravda sa teda manifestovala a neveriaci boli očividne ľuďmi, ktorí ju odmietali vidieť.
Charakteristickým prvkom v tejto situácie bol neustály tok dôkazov, pozorovaní, ktoré dané teórie verifikovali. Marxista nemohol chytiť do rúk noviny bez toho, aby nevidel na každej strane dôkazy, potvrdzujúce jeho interpretáciu dejín. Freudovi analytici zdôrazňovali, že ich teórie boli neustále verifikované 'klinickými pozorovaniami'. A Adler ma uchvacoval svojou osobnou skúsenosťou."
Popper v tom čase užšie spolupracoval s Alfredom Adlerom na sociálnom projekte pre chudobné deti z robotníckych rodín. Popisuje epizódu, keď Adlera raz upozornil na prípad dieťaťa, ktorý sa mu nezdal ako typicky adlerovský. Adler ho však bez problému zanalyzoval bez toho, aby sa na dieťa vôbec pozrel. Popper, mierne šokovaný, sa spýtal: "Profesor, ako si môžete byť taký istý?". Adler odpovedal: "Lebo s tým mám tisícorakú skúsenosť." Na to sa Popper nemohol zdržať poznámky: "A predpokladám, že s týmto novým prípadom sa vaša skúsenosť stane tisíc prvou."

SkryťVypnúť reklamu
reklama


V tom momente ho napadla myšlienka, že aj všetky ostatné pozorovania nemuseli byť o nič presvedčivejšie ako toto a že každý nový prípad sa vlastne len interpretuje vo svetle predošlého prípadu a ten sa vzápätí počíta za ďalší dôkaz. Čo to však skutočne dokazovalo? Zrazu sa zdalo, že dokopy nič, lebo každý prípad, ktorý si vieme predstaviť, je možno interpretovať aj z pohľadu Adlerovej teórie, a rovnako dobre aj z pohľadu Freudovej. Tu je príklad dvoch veľmi rozdielnych prípadov: prvý, keď človek hodí do vody dieťa s úmyslom utopiť ho a druhý, keď sa človek obetuje, aby to dieťa zachránil. Oba prípady sú vysvetliteľné rovnako dobre podľa Freuda aj podľa Adlera. Podľa Freuda prvý človek trpí represiou (povedzme oidipovským komplexom) a druhý dosiahol sublimáciu. Podľa Adlera trpí prvý človek pocitmi menejcennosti, ktoré ho vedú k trestnému činu. Druhý človek nimi trpí tiež a tie ho zasa doviedli k potrebe zachrániť dieťa. Popper si nemohol vybaviť v mysli príklad žiadneho ľudského správania, na ktoré by sa tieto vysvetlenia nehodili. A v tom momente si začal uvedomovať, že tá očividná sila týchto teórií je vlastne ich slabosťou.
S Einsteinovou teóriou relativity bola situácia nápadne odlišná. Einstein robil predpovede, z ktorej jedna bola práve vtedy potvrdená zisteniami Eddingtonovej expedície. Einsteinova gravitačná teória viedla k výsledkom, že svetlo musí byť priťahované ťažkými telesami (napr. slnkom). A ako dôsledok teórie bolo možno vypočítať, že svetlo zo vzdialenej stálice, ktorej zdanlivá poloha z nášho pohľadu zo Zeme je momentálne blízko Slnka, by na Zem dopadlo zo smeru, ktorý bude voči Slnku mierne posunutý. Túto skutočnosť nemožno bežne pozorovať, lebo hviezdy sú za bežného dňa neviditeľné. Možno to však odfotiť počas zatmenia Slnka. Ak odfotíme tú istú konšteláciu aj v noci a tieto dve fotografie porovnáme, môžeme si overiť, či predpokladaný efekt nastal, alebo nie.
Na Einsteinovej teórii je zaujímavé to, že v takto sformulovanej predpovedi v sebe niesla riziko. Ak by totiž očakávaný efekt nenastal, jeho teóriu by to jednoducho vyvrátilo. Einsteinova teória je nekompatibilná s určitými možnými výsledkami pozorovaní. Tento fakt je úplne odlišný od prípadov uvedených vyššie, tie sú naopak kompatibilné s akýmkoľvek ľudským správaním, takže je prakticky nemožné popísať prípad takého správania, ktoré by nebolo potvrdením týchto teórií.
Popper následne sformuloval závery:

SkryťVypnúť reklamu
reklama


1) Je ľahké vyprodukovať potvrdenia, alebo verifikácie pre akúkoľvek teóriu, ak hľadáme len jej potvrdenia.
2) Potvrdenia by sa mali počítať len vtedy, keď sú výsledkom riskantných predpovedí. Ak teóriu nepoznáme, mali by sme očakávať výsledok, ktorý je s teóriu nekompatibilný a ktorý by ju mal vyvrátiť.
3) Dobrá vedecká teória je taká, ktorá isté veci zakazuje. Čím viac vecí zakáže, tým je lepšia.
4) Teória, ktorú nemôže vyvrátiť žiadny efekt, nie je vedecká. Nevyvrátiteľnosť nie je silou teórie (ako si ľudia často myslia), ale jej nedostatkom.
5) Každý skutočný test teórie je pokusom o jej falzifikáciu. Testovateľnosť znamená falzifikovateľnosť. Existujú stupne testovateľnosti, niektoré teórie sú testovateľnejšie, viac otvorené možnosti vyvrátenia a nesú v sebe väčšie riziko.
6) Potvrdzujúca evidencia by sa nemala počítať, môže sa počítať len v prípade, keď je výsledkom testu, ktorý bol zameraný na vyvrátenie testovanej teórie. A v tomto prípade ju možno prezentovať ako vážny, ale neúspešný pokus. Vtedy môžeme hovoriť o prípadoch "koroborujúcej evidencie".
7) Niektoré skutočne testovateľné teórie považujú ich prívrženci aj po ich vyvrátení stále za správne. Tí potom na záchranu teórie zavádzajú ad hoc prídavné podmienky, alebo teóriu re-interpretujú tak, aby ju nebolo možné vyvrátiť. Toto je možné robiť, ale cena, ktorú za takú teóriu zaplatíme je tá, že sa zníži jej vedecký status.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Tieto závery možno zosumarizovať slovami, že kritériom vedeckosti nejakej teórie je jej falzifikovateľnosť, alebo jej vyvrátiteľnosť alebo jej testovateľnosť.
Z vedeckosti nejakej teórie ešte nevyplýva jej pravdivosť a naopak. Časti oboch spomínaných teórií z psychológie je možné preformulovať tak, aby boli testovateľné. To sa dá urobiť buď zavedením štatistických metód alebo vyslovením predpovedí, ktoré sa môžu alebo nemusia splniť. Ak by napr. Adler identifikoval podmienky, ktoré vyhovujú jeho teórii, ak by sa podľa tých podmienok dali jeho metódou liečiť psychické poruchy so štatisticky významou úspešnosťou, tak robí testovateľnú predpoveď. Freud a jeho následovníci boli očividne schopní liečiť hystérie - nie všetky, ale mnohé. Freud urobil aj zopár predpovedí, ktoré sa neskôr vyvrátili. Väčšina teórií v každej vednej oblasti má časti, ktoré sú vedecké a teda testovateľné a časti, ktoré sú popisné, vysvetľujúce, ale netestovateľné. Popper mal podobné výhrady aj voči Darwinovej teórii týkajúcej sa napr. vysvetlenia prežitia najsilnejších. Neznamená to však, že by popieral evolúciou vývoja druhov, znamená to len toľko, že vysvetlenie mechanizmu evolúcie považoval za príliš vágne.


(Podľa Karl Popper: Conjectures and Refutations)
 

Jana K. Jones

Jana K. Jones

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pracujem ako softwarová inžinierka a konzultantka pre firmu, ktorá sa zaoberá laserovým skanovaním veľkých priemyselných zariadení. Vo voľnom čase sa zaujímam o filozofiu, psychológiu, vedu a dejiny. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu