Posledný septembrový víkend sme plánovali tri ženy s malými deťmi zdolať Jahňací štít. Akosi nevyšlo. Začalo to problémom s ubytovaním a pokračovalo hlásením HZS o počasí a snehu na vrcholoch štítov. Predsa len bezpečnosť na prvom mieste.
Ja som mačky a palice mala. Manželove som požičala Zuzke a brat si kupoval na poslednú chvíľu. Tajne sme dúfali, že sa nám podarí ubytovať na chate pri zelenom plese, ale tá bola plne obsadená snáď až do konca sezóny. Tak sme si našli ubytko až v Starej Lesnej. Skoro ráno sme tak mohli začať z parkoviska v Tatranských Matliaroch. Ešte s čiapkami a rukavicami sme sa vybrali rezkou chôdzou po modrej značke. Prvým cieľom bola značka Šalviový prameň, kde sme zhodili zopár vrstiev.
Mrázik nás prestával chladiť, striedalo ho teplo z rezkej chôdze a dobrý pocit, že ideme tam kdesi do hôr.
Blížiac sa ku chate pri plese sa začali črtať aj prvé výhľady. Brat Tomáš, pre ktorého to dnes mal byť prvý zdolaný tatranský štít bol pohľadmi nadšený.
(hore naľavo Jastrabia veža a napravo časť Kozieho hrebeňa)
(hore nad chatou Jastrabia veža)
Pri chate sme stretali poľskú rodinku a tak sme ich poprosili o spoločnú fotku.
Neviem prečo, ale v mysli som bola presvedčená, že Jahňací štít je ten kopec nad chatou. Mala som ho zamenený za Jastrabiu vežu. Dosť som bola o tom presvedčená a postupným stúpaním prichádzalo moje sklamanie, že to tak nie je, a že štít je ukrytý až tam kdesi za ňou.
Úplne mi to došlo až niekde medzi Červeným a Belasým plesom. Jahňací štít ako mi povedal jeden pán je tam hore ten najširší. Tu niekde boli moje psychické sily na konci. Už sa mi vôbec nechcelo stúpať po tom snehovom chodníku ktorý nás čakal.
Reťaze mi nevadia. Po tých sa šplhám rada. Navyše sa tu tvorili rady a tak som sme si mohli aj vydýchnuť. Našťastie bol tento úsek bez snehu. Cesta na Jahňací štít má zostup po rovnakej trase!!!
Pre mňa to bol nekonečný deň. Samé stúpanie a keď som si myslela, že už sme hore, veď pri chate bola značka 2:30 na vrchol, tak opäť prišlo klesanie po snehu.
Zo Zuzkou sme mali skvelého vodcu - strach. Brat ten radšej išiel vždy čosi dopredu a počkal nás.
No povedzte, nevyzerá to nebezpečne? Tento úsek nás inak zdržal asi najviac. Kým sme si poviazali mačky a nabrali odvahu... Ale na našu obranu musím povedať, že viacerí sa tu zdržali. Sneh bol zľadovatený a radšej pomalšie, ale isto.
Ešte že tie mračná ponad nás mali rýchly pohyb a sem tam ponúkli aj výhľad. Tu podľa mojich skromných odhadov Žlté pleso.
Belianske Tatry
Sedím si na vrchole Jahňacieho štítu a je mi dobre. Konečne. Ešte sa pamätám, keď som písala blog o túre na Veľkú Svišťovku a premýšľala som, kedy sa tu dostanem.
Čakal nás zostup dole. Išli sme si pomaly a kľudne. Bezpečnosť na prvom mieste. Ku autu sme síce došli až po tme, ale boli sme šťastní, že sme to dali. Brat prvý tatranský dostupný vrchol, ja jeden z posledných. Už teraz snívam o Orlej Prti.
