Krátko po piatej ráno sme sa už kochali pohľadom na predierajúce sa slnko spoza Sivého vrchu. Síce ešte nebol dobrý výhľad, ale raňajkám popri fotení to dodávalo atmosféru.
O hodinku neskôr už to isté slniečko prebúdzalo kvety v Spálenom žľabe a my sme mali pred sebou dlhý, náročný deň a za sebou len pár metrov.
Krátky oddych na Prednom Salatíne ma prebudil, dával totiž tušiť, že dnes nás čakajú ešte krásne výhľady, treba však dojesť dobošky a ide sa...
Cestu okrem modrej značky lemovali aj zvončeky, ani nebolo potrebné, aby zvonili. Už dávno som bola hore a vychutnávala si čaro dňa.
A opäť raz v horách sneh, alebo jeho posledné zvyšky po ochladení spred týždňa. Keď vidím sneh v horách v lete, nikdy sa neviem rozhodnúť, či je to posledný v starej sezóne, či už prvý v novej.
Po Brestovej Salatín, prvá dvojtisícovka zo šiestich za tento deň a už vykúka aj Baníkov, ale tam je ešte ďaleko. Začínajú však zaujímavé úseky a náročnejší terén.
Úsek Skriniarok je naozaj pôsobivý a človek tu pôsobí ako mravec a niektoré skaly sú hrozivé a niektoré sa podobajú na psy, aspoň mne tá spodná.
Pre upresnenie dátumu takéto výhľady boli 7. júla. V tento deň pracovníci národného parku rátali kamzíky a tak, sme od nich zisťovali zaujímavé informácie o tejto práci.
Menšia panoráma prejdeného úseku. To ťažšie nás však len čaká.
A tu už Baníkov. Výhľad naň najlepšie ponúka Pachoľa, tak sme si vyšli až na jej vrchol a vychutnávali si tu obed.
Stálo to za to, pretože Baníkov, na ktorý som sa chystala s Barancom, ktorý som už zdolala pôsobia dobre na jednej fotke.
Pri pohľade naspäť sa míňali metre a už sme skoro hore...
Skalná ruža???
Pohľad na Roháčske plesá ma naozaj prekvapil, pretože som sa na ne bola pozrieť asi pred týždňom, to však pršalo a bola hmla a okrem prvého sme toho moc nevideli.
Vychutnávať si výhľady stojí naozaj za to. Treba však zdolávať nespočetné množstvo reťazí a radšej sa na ne sústrediť. Úseky sú náročné a treba sa im naplno venovať. Pravidelný oddych a radšej pomaly.
Myslím, že najhoršie sa zdolávali úseky keď dlhé reťaze, ako na spodnej fotke idú z jednej na druhú stranu, to šplhanie hore, či klesanie dole je o čosi lepšie.
Pôsobivý pohľad na Plačlivé a Ostrý Roháč, ide to až kamsi do Vysokých Tatier.
V smutno sedle sme naposledy vychutnávali pohľady z hrebeňa a vydali sme sa na cestu dole.
Plačlivé a Ostrý Roháč, bohužiaľ úsek medzi nimi v tento deň aj život vzal. Hory sú krásne, ale únava v nich vie byť zradná.
Pri Ťatliakovom jazierku som na tejto lavičke sedela pred mnohými rokmi a bolo tu rovnako krásne. Prechádzku k nemu za hodinku zo Zverovky zvládne každý. Nás však čakala cesta po asfaltke dole. V nohách asi 20 kilometrov, 7 vrcholov z toho 6 malo viac ako 2000 m.n.m., navyšší bol Baníkov, najnáročnejšie pre mňa boli Tri Kopy a najchutnejšie pirohy, ale to už bolo na ceste domov...
