Na Chopok, alebo tak do 3/4 cesty naň samozrejme chodí aj lanovka, ale tá je podľa mňa pre starších, menej zdatných turistov, rodiny s deťmi, či pre ani neviem koho ešte. Každopádne, my sme išli pešo, po modrej.
Les je naozaj pekný.
Po výjdení z neho, prejdením miesta s názvom Pod Orlou Skalou (1475) sme sa dostali na miesto zvané Luková a ďalej sme toho moc nevideli, keďže hmla akosi stále nechcela ustúpiť.
Len ako sa vraví, v kostiach sme cítili, že také zlé to celý deň nebude. Sem-tam vykuklo slniečko a aha, ako je tam pekne.
Rýchlo sme vychutnávali pohľady a fotili, lebo sa valila ďalšia hmla.
Na tomto mieste sme už prešli kus cesty a sprevádzali nás už aj lanovkový turisti. Človek sa cíti, ako by išiel po meste, ba niekedy ani v nich nie sú také dobré chodníky. Môj obdiv patrí tím, čo ich stavali.
Výhľad z neho o kúsok ďalej budil strach, predstava pádu do doliny,..
Tú trošku snehu pri chodníku sme pretvorili na tohto sezónneho prvého snehuliaka.
O chvíľku sme už popri opachách z dôb minulých prešli takmer pod Chopok, popri Kamnnej chate, ktorá je presne vo výške 2000 m.n.m. Chopok inak budí dojem, že tu ktosi tú kamnennú hŕbu akoby nanosil. Aspoň nám sa to tak zdalo.
A už sme tu.
Na vrchole je ešte táto tabuľa, na ktorej sú označené smery na jednotlivé miesta na svete a vzdialenosť k nim vzdušnou čiarou.
Vrcholová,... bohužiaľ bez výhľadu
Ale aj sedieť na kameňoch a pozerať ako sa tá hmla prevaluje cez hrebene má svoje čaro. A aspoň sme si cenili každý kúsok slniečka.
Troška sme vymrzli, tak sme si dali ešte teplý čaj na posilnenie a už sme opäť kráčali ďalej.
Na jeseň sa už tráva sfarbuje do oranžova a vyzerá to dobre.
Už sme na Derešoch, lepšie povedané chodník ich tesne pod vrcholom obchádza, ale nevadí, pretože...
zrazu sa pred nami zjavili kamzíky - Rupicapra rupicapra tatrica. Vôbec sa nebáli, len tak na nás kukli a pásli sa ďalej. Zrejme sú na ľudí v tomto úseku už zvyknuté. Ja som sa priblížila k nim tak na 20 metrov, ďalej som radšej nešla. Nejaký ten rešpekt a strach a je to predsa ich kopec. Ale aspoň zapózovali na fotku.
Narátali sme ich asi 20, zvyšné sa fotiť moc nechceli a chodili sa skrývať na druhú stranu kopca.
V sedle Poľany sme sa rozhodli, že vybehneme ešte na ňu, keďže sme mali dosť času. Poľana (1890).
Stúpajúc hore sme sa otáčali, pretože hmla bola opäť na ústupe a nám sa objavoval pohľad na prejdenú cestu spätne.
Páčia sa mi tieto staré tabule, majú v sebe akúsi atmosféru a človeku sa vynárajú predstavy, že koľko ľudí za tie roky išlo okolo nich, koľko príbehov a koľko turistov sa pri nich už fotilo.
Jednoducho krása,...
Dole sme zišli cez Tri Vody, po chodníku niekoľko krát prechádzal potok a my sme cestou pochopili výstižnosť názvu. Šmýkalo sa a modrinu na kolene z nebezpečne vyzerajúceho pádu pri ktorom sa mi našťastie nič nestalo mám dodnes.
Zišli sme popri Mikulášskej chate a keďže sme stále ešte mali čas, tak nám turista s ktorým sme schádzali z Poľany poradil, aby sme ešte išli pozrieť Vrbické pleso. Pleso je najväčšie v Nízkych Tatrách, v nadmorskej výške 1113 m.n.m. a jeho obhliadkou sme ukončili pestrú túru.
