Ten foťák, to je dobrý spoločník a ešte lepšia výhovorka prečo človek behá lesom, mestom len tak sám. Nebudem predsa niekoho ťahať, kam si zmyslím. Veď po dobrý záber sa treba aj prejsť, kde ma napadne, zavedú oči a bude sa mi ešte chcieť. Rada fotím. Odfotím si domček, stromček, niekedy niečo rovno padne do oka, a tak to musím nejak odfotiť. Uloviť dobrý záber. Zájdem však na také miesta, kde sa oplatí byť a samozrejme aj pochváliť sa, že tam som bola. Treba tomu dôkaz. Niečo čo by človeka, ktorému budem o tom rozprávať presvedčilo, že naozaj. Načo by človek aj letel do vesmíru? Fotky by to boli krásne, spomienky úžasné, zážitky nezabudnuteľné, ale treba dôkaz. Odfotiť niečo zaujímavé aj so mnou, ako osobou, ktorá tam bola. Ja a v pozadí Niečo. Vesmír, hrad, budova. Niečo, čo bude aj bez komentára k fotke ukazovať, že jasné, Katka bola vo vesmíre, lebo tam za ňou v pozadí je mars. Ja som vo vesmíre nebola, to by mi nikto z vás asi neuveril, ale myslím že ako príklad to poslúži. A tu sa dostávam k tomu, čím som začínala v nadpise. Čo z toho, keď som tam bola, ale nebudem mať na to tú pravú fotku na pamiatku.
Tak si robím také pamiatky s čímkoľvek v pozadí. Robím, alebo vlastne už robila som si ich sama. Katka a hrad, Katka a socha niekoho, Katka a ... Ono je to sranda niekedy. Doma, keď pozerám fotky to býva ešte vačšia. Scenár fotenia je totiž rovnaký. Zapnem foťák, natiahnem ruku čo najďalej od hlavy a cvakám. Snaha je zachytiť hlavu, pri troche šťastia nie moc veľkú a nejaké to pozadia, pri troche šťastia, aby zaberalo na fotke najviac priestoru. No a doma, pri prezeraní výtvorov, radšej vždy veľa takých pamiatok vymažem, pretože pol fotky zaberá ruka. Ruka, to je totiž ešte ten lepší prípad. Nájdem aj fotky na ktorých je časť hlavy a pozadie žiadne a to ma už štve. Jasné, taký foťák má aj nejaké funkcie o samospúšti, to mi možno poradíte. Tak si skúste predstaviť, že na nejakom kmeni nastavíte ten fotoaparát tak, aby zaberal dôkazný objekt o mojej prítomnosti na mieste, a potom bežím na miesto, kde by som asi tak mala stáť. Alebo nechať foťák v meste na múre. Pretože podľa veľkosti foteného objektu treba na to aj dostatočnú diaľku. Skúšala som aj niečo takéto, ale fotka, alebo to čo bolo na nej sa mi nejak nepáčilo. A to si myslím som mala ešte šťastie, ceľkom dobrý digitálny foťák nechávať len tak položený, to priam láka ku krádeži.
Rozhodla som sa, kašlem ja na také fotky. A tak si ďalej fotím tie moje domčeky a stromčeky. Keď chcem fotku na pamiatku, že som tam aj Ja, tak si odfotím nohy. Založila som si aj zbierku fotiek s nohami a pri rozprávaní jednoducho ukazujem len fotky okolia. Ja na nich moc už nie som. Už ma to hnevá iba troška, pretože takú fotku bez človeka nájdete kdekoľvek na internete, so mnou to bol originál. Na druhej strane pocity a zážitky, tie na fotke nie sú. Treba len ísť a pre fotku na pamiatku niekoho zavolať. To sú potom však fotky, keď pol fotky zaberá ruka a na nej s trochou šťastia hlavy dve a niečo v pozadí. :-)
