Z Ružomberka sme sa vybrali na bicykloch po starej známej ceste cez dedinky - Hrboltová, Švošov až do Ľubochne. Niektoré úseky sa tu zmenili a povedala by som, že k horšiemu, pretože sú rozbúrané vďaka plánovanej výstavbe D1. Dosť bolo ale zlého, veď bol predsa slnečný deň, po okolí poletovali motýle...
Potom nás čakalo dlhé, postupné stúpanie Ľubochnianskou dolinou, ktorá je najdlhšia vo Veľkej Fatre. Má 25 kilometrov a údajne je tu aj veľa medveďov, tie sme našťastie nestretli.
Niekoľko zastávok, oddych predsa musí byť.
Keď na nás začala dochádzať kríza, nečakane sa zjavil pred nami Vyšný Tajch. Je to vlastne upravená vodná nádrž a slúži ako zásobáreň vody v prípade požiaru. Asi pred tromi rokmi bol zrekonštruovaný a od vtedy, ako sme tu boli naposledy, tu pribudol posed so strieškou.
Posedeli sme, vychutnali zásoby jedla...
Za Tajchom, ešte asi dva kilometre je odbočka do ľava na Rakytov... hmm možno ju raz pôjdeme preskúmať.
Ešte pár metrov a boli sme pri smerovníku s označením miestneho názvu - Močidlo a výškou 861 m.n.m. Ďalej už nebolo možné ísť na bicykloch, tak sme ich skryli a vydali sa lesom a málinčím. Smerovník hlásil 1:25 na Chatu pod Borišovom.
Predieranie sa málinčím bola ceľkom príjemná a pre chuťové bunky lahodná cesta. Borišov sa približoval každým krokom.
Toľko tabúľ a možností na výlet...
Rozhodli sme sa najprv výjsť na kopec a na chate sa zastaviť až keď pôjdeme naspäť. Cestou hore nás motivovala jedna tabuľa. Rozhodli sme sa, že sa pridáme...
Z vrcholu kopca vo výške 1510 m.n.m. je krásny kruhový výhľad. Viditeľnosť síce nebola ideálna, ale Rozsutec v Malej Fatre rozoznám vždy.
Vychutnali sme si výhľady, obed a už nám ostávala len posledná zastávka pred spiatočnou cestou :)
Slniečko už zapadalo, keď sme prišli domov. Dúfam, že spomienky na tento príjemný deň nezapadnú prachom nikdy.
