Oficiálne naša cesta začala v Ružomberku na železničnej stanici o 5:36, ale tá krajšia časť začína pri Štrbskom plese a po 14 informačných tabuliach o tatranskej prírode sme zrazu pri Popradskom plese.
Turistické topánky vydávajú pravidelný zvuk a udávajú tempo chôdze, ktoré zastaví len stretnutie s Orešnicou.
Pridávame do kroku a opúšťame hranicu lesa.
Nadšenie z jasného slnečného dňa nám dodáva sily a pri rozhovoroch prekonávame aj strmší úsek a zrazu sme v závere Mengusovskej doliny, ktorá ukrýva Hincovo Pleso. Nad ním je aj náš cieľ.
Pleso obklopujú Mengusovské štíty. Z ľava do prava - Veľký, Prostredný a Východný.
Plesá sú presnejšie dva.
Cestu lemujú horské kvety a modrá značka, ktorá s nami ide až do Vyšného Kôprovského sedla vo výške 2180 m.n.m.
Pred nami na zrazu objavil nečakaný náročnejší úsek, ale odmenou nám boli výhľady na pleso, pri ktorom sme len pred chvíľou sedeli. Strážia ho Mengusovské štíty, my obdivujeme Vysokú.
Obdivujeme krásy prírody, nekonečné rady štítov, ktoré okrem Kriváňa na tejto strane Tatier zatiaľ nepoznáme. Dolinu podľa mapy tipujem na Hlinskú a aspoň sa nechávame odfotiť turistami, ktorí sú na tom podobne.
Ešte kúsok a už sedíme na vrchole. Z jednej strany Hincovo pleso a z tejto strany s pomocou mapy rozoznávame Temnosmrečianske plesá - vyšné a nižné a v pozadí už na poľskej strane Czarny Staw Gasienicowy. Myslím, že máte šťastie že nepočujete moje pokusy vysloviť tieto poľské názvy. Turisti z tej strany Tatier sa na mojich pokusoch ceľkom aj zasmiali :)
Je na čase ísť domov. Tatry sa s nami lúčia a nás už víta náš domáci Choč.
