Kráľovskou cestou kedysi chodievali Vlkolínčania domov. Mierne náročná cesta bola určite zážitkom. Vedie predsa okolo prírodnej pamiatky Krkavá skala a ponúka výhľady aj na Chočské pohorie. Cesta je lemovaná niekoľkými oddychovými miestami s lavičkami, prístreškami a studničkou, obec sa predsa nachádza v nadmorskej výške 718 metrov. Medzi mojími fotkami ich však nehľadajte. Uvidí ich až ten, kto ich navštívi.
Dedinka zapísaná do zoznamu Unesco v roku 1993 je zdobená drevenými sochami, ale aj rôznymi zaujímavými prvkami, ktoré jej dávajú dušu.
Zvonica z roku 1770 je asi najzaujímavejšou stavbou. Kedysi ľuďom stačil zvon a obyvatelia hneď vedeli, že sa udialo v niečo významné.
Ľudia sa z názvu ulice hneď dozvedeli, kde sa nachádzajú.
Viacere domčeky mali zimný šat. Vetvičky, džbány v oknách, drobná ozdoby napovedajú, že v dedine stále žijú ľudia. Život tu určite nie je ľahký.
Potok v obci mal univerzálny význam. Nebol len zdrojom vody pre požiar, nápojom pre zvery, ale aj miestom, kde ženy chodili prať.
Po prejdení obce sme pokračovali a stúpali chodníkom ďalej. Cesta vedie na Vrchlúky, čiže lúku pod kopcom Sidorovo. Dá sa tu dobre oddýchnuť a pokochať výhľadom.
Vedľa Sidorova je skalnatý útvar nazývaný Haliny a nám v tento deň pripomínal Rozsutec. Zaujal nás pohyb na ňom. Ak máte veľmi dobré oči, tak presne uprostred, na vrchole je jeleň, ktorý sa tu pásol. Ale nebudem Vás predsa trápiť. To že je to jeleň, sme aj my zistili až po maximálnom zoome na foťáku.
Na prechádzkach a túrach mám rada, keď sú pestré a nemusím sa naspäť vrátiť po rovnakej trase. V tomto ohľade má oblasť Vlkolínca naozaj čo ponúknuť. Keby sme mali sánky, tak sa určite spustíme po zjazdovke známeho lyžiarskeho strediska, ale aj dajú sa tu využiť aj moderné dopravné prostriedky.
Z lanovky je navyše pri troche vynaliezavosti možnosť urobiť krásne fotky Liptovskej prírody.
