Trinásť stupňov pod nulou bolo ideálne počasie pre troch turistov plných očakávania, aby sa rezkým krokom vybrali od Ústia Žiarskej doliny k Žiarskej chate. Obchádzali sme ju s myšlienkami na úspešný návrat z túry zavŕšený teplou kyslou polievkou, ktorej vôňa nás už teraz lákala dnu.
Avšak ráno netreba strácať zbytočne čas, najmä keď obloha je jasná. Stačila nám aj krátka prestávka na teplý čaj z termosky a zhodenie niekoľkých vrstiev. Medzi stromami vykúkali zasnežené štíty Hrubej kopy a Troch kôp.
Pri nádychu mi až mrzol vzduch v nose, tak mi ani nevadilo rezké stúpanie, bolo sa treba zohriať. Kontrast zelených stromov, bieleho snehu a jasno modrej oblohy pôsobili naozaj skvele a dodával nám radosť a silu do krokov, pretože sme presne vedeli, že o pár metrov vyššie bude krajšie a krajšie,...
Slnko, ktoré čoskoro vyšlo spoza Baranca ohrialo vzduch a bolo úžasne teplúčko. Po rannom chlade bolo úplne ideálne počasie na túru.
Z Rázcestia pod Homôlkou (1700 m.n.m.) to je do Žiarskeho sedla už len kúsok. Krásny, jasný deň využili na túru ešte traja turisti, ktorých sme stretli až v sedle a niekoľko skialpinistov.
Pri spätnom pohľade na hrebeň sme si robili žartíky, že sa začínajú zbiehať mraky. Akosi nám to nevadilo, najmä po konštatovaní, že si dajú ešte obed na Baníkove :). Pravdepodobne im nechutilo, ako sme zistili neskôr,...
Zrazu sme boli v zasneženom sedle (1917 m.n.m.).
Náš pôvodný plán bol ísť do Žiarskeho sedla a keby sa nám moc chcelo, bol dobrý terén na stúpanie, ideálne počasie, tak by sme zvažovali aj výstup na Plačlivé.
Zbiehajúce mraky od Vysokých Tatier sa nám nezdali podstatné.
My sme predsa chceli ísť opačným smerom a tu bolo jasno. Naozaj pôsobivý bol pohľad najmä na Ostrý Roháč (obrázok dole) a Plačlivé (obrázok hore). Zimné tyčovanie ide len do Žiarskeho sedla, pretože na hrebeni by ho asi v čase vetra odfúklo, ale bolo krásne vidno stopy, kadiaľ už niekto pred nami išiel, tak sme sa moc nezdržiavali a vydali sa na cestu hore.
Pozerajúc sa pod nohy, pretože sneh tu už bol zľadovatelý sme si ani nevšimli ako rýchlo sa zmenilo počasie. Vietor, keďže sme boli na hrebeni začal prefukovať viac než dosť a dvíhal aj prašný sneh. V priebehu pár minút a našich dohadov či pokračovať, či sa vrátiť, zrazu klesla viditeľnosť na nie viac ako 50 metrov. Moc sa nám nechcelo vrátiť sa, ale bolo to asi jediné rozumné riešenie. Bol predsa sviatok - Traja králi a aj Horská služba si chce oddýchnuť. Nuž dali sme sa na zostup a bolo veru na čase. Vietor fúkal a sneh nám navieval do očí, takže vidieť smerovník v sedle, od ktorého sme neboli ďaleko by chcelo viac, než len dobré oči. Našťastie sme vysoko nevystúpili, tak nám cesta dole dlho netrvala. Moja taktika zostupu bola jednoduchá - krátko sa pozrieť pred seba dole, aby som získala prehľad o tom kadiaľ ísť, radšej sa otočiť chrbtom a pár krokov zostúpiť. Takto niekoľko krát, k tomu pár metrov doslova na zadku s pätami zaborenými do snehu, pretože sa šmýkalo a to najhoršie zrazu bolo za nami.
Cestou do rázcestia sme si dali jednu krátku pauzu - teplý čaj z termosky na povzbudenie pri skale, kde nefučalo. Ešte jeden horší úsek, taký bočný traverz a už sme boli v bezpečí a začali sa vynárať aj turisti a lyžiari, ktorí chceli ísť hore, ale myslím si, že po našom opise počasia ďaleko nevyšli.
Pri chate sa nám vrátila chuť na túru a tak sme si ešte zašli pozrieť cinotrín na pamiatku obetiam, ktoré nemali toľko šťastia ako my a Šarafiový vodopád.
Mŕtvym na počesť, živým na výstrahu!!!
Do chaty na spomínanú polievočku sme sa nakoniec nedostali, pretože bola plne obsadená, tak sme si dali čaj a vlastné zásoby jedla na lavičke pred ňou a nejaký ten kúsok salámy na zajedenie sme dali aj mačke. Nuž, treba sa čoskoro, keď bude pekne vrátiť a potom snáď už polievka bude aj pre nás. Taký je plán :)
