(Ružomberské dedinky, Liptovská Mara, Západné Tatry vľavo a črtajú sa aj tie Vysoké. Takýto pohľad tým lyžiarom závidím)
Doma som v ten deň otvorila mapu Veľkej Fatry a zbadala som Šiprúň. Na jednej z www stránok som našla aj popis cesty na Šiprúň, išla z Černovej, cez Tlstú horu a naspäť cez Malino Brdo.
(Veľký Choč, ako ho vidno cestou na Šiprúň)
Na Tlstej hore som už bola a keďže ma až tak neočarila, rozhodli som sa ju vynechať, čím sme túru skrátili aspoň o hodinu. Vybrala som sa s dvoma kamarátkami - Eňou a Zuzkou a a keďže všetky tri bývame na Klačne, kdesi uprostred medzi Čutkovskou dolinou a Hrabovom, našu trasu sme začali v Čutkove, prvá časť cesty po asfaltke, takmer po rovine bola pre nás už ako pre Ružomberčanom veľmi dobre známa.
(Eňa, vľavo a Zuzka je vpravo na vrchole )
(Fixkou označený vrchol som ešte nevidela, ale môže byť. Lepšie ako nič.)
Zaujímavé to začalo byť až od jednej lúky, kde sme už stúpali a postupne sme sa dostali do Vyšného Šiprúnskeho sedla, (1385m) odkiaľ to už bol len kúsok.
Cesta na Šiprúň nie je náročná a nepatrí ani medzi celodenné túry, ale výhľady sú z nej pekné. Postupne vidno od chočských vrchov, celú Malú Fatru s Rozsutcom a z vrcholu na opačnú stranu - Nízke Tatry, celý Ružomberok v pozadí s Liptovskou Marou a samozrejme Západné a Vysoké Tatry. Ceľkom pekný okružný výhľad.
(Pohľad na Sidorovo)
Aby sme naspäť nešli po rovnakej ceste, tak po zostúpení z vrcholu sme išli do Sedla pod Vtáčnikom (1120 m) a odtiaľ hore a to sme už boli vlastne na Malinne, ktoré veľmi dobre poznajú najmä lyžiari. Výhľad parádny a tak sme si aj posedeli, pofotili sa oddýchli si, pred strmým klesaním až do Hrabova.
(Časť Ružomberka, za ním Čebrať a ešte viac vzadu Chočské vrchy)
Počas tohto výletu som ešte netušila že o niekoľko týždňov sa tu na niektoré miesta vrátim, ale trasu pôjdeme s Eňou na bicykloch.
(Cestou dole, sme stretli aj turistov v Nižnom Šiprúnskom sedle a tak máme aj spoločnú fotku z náročného dňa)
Na bicykloch sme išli sme z Ružomberka, cez Podsuchú, strmo hore 8 kilometrov na Smrekovicu a dole sme išli cez Nižné Šiprúnske sedlo, sedlo pod Vtáčnikom a zvažnicou, ktorá sa zmenila na asfaltku v doline Suché Hrabovo. Celý okruh mal síce len 40 km, ale kopcovitých. Cestu takto na bicykloch odporúčam len psychicky a fyzicky zdatným ľuďom pripraveným na kopce.
Na lúkach, sme nestretli človeka, ani zvery, len kvety...
a na hrebeni, pred strmým, nebezpečným zjazdom dole, aj takmer historické značky...
(Takto vyzerá samofotenie)
Neskutočne krásne bolo svetlo, ktoré vrhalo zapadajúce slnko na okolité kopce.
Zážitok bol aj zbadať Mesiac, akoby cestujúci po vrcholoch Nízkych Tatier.
