Mám niekedy pocit (to tak zvyknem), že len tak obieham. Že sa len tak točím. Dokola niekedy. Napríklad taký nejaký obyčajný problém. Každý problém je neobyčajný, ale nie o tom som chcel. Človeku sa vždy nechce problém riešiť. Z rôznych dôvodov. Že je malicherný, že je, naopak, veľmi závažný a či, čo je úplne najčastejšie, že vôbec neexistuje. Ľudia ako ja sa radi zaoberajú vecami, čo neexistujú. S rovnakou radosťou sa nevenujú veciam existujúcim. A niekedy okolo nich len tak obiehajú. Krokom, aby sa neunavili. Od problému sa ani nevzdaľovať, ani k nemu nepristupovať príliš blízko. Satelity to veru nemajú vôbec ľahké. Trochu posereš trajektóriu a skončíš v nedoriešenom vesmíre, či ešte aj kúsok ďalej možno, alebo tvoja hlavička zhorí v atmosfére počas riešenia, tak ako horieva tá zápalková počas škrtnutia.So ženami je to podobné (všimnite si, že ženu neprirovnávam k problému). No proste, zapáči sa vám taká nejaká pekná, sympatická a múdra a tak. Radi ženy obletujeme - veď vravím, satelity. Niekedy však napriek tomu, že viete, že všetko je na dobrej ceste (alebo by mohlo byť - minimálne z vašej strany), tak sa proste k objektu nepribližujete. Niekedy ani fyzicky. No a tu je to potom také zaujímavé. Vy totiž vo svojej, predsa už len pomotanej hlávke, máte čo to zasiate a aj keď to nechcete zožať, tak sa vám to nechce nechať ležať len tak skladom. Takže tak blúdite a obiehate, raz blízko, raz ďalej - astronómovia by si povedali, že klasická eliptická dráha. A keďže elipsa, ako vieme, má dve ohniská, pritrafí sa, že máte aj vy zo dva takéto, obiehania vhodné objekty (Niektorí aj tri, štyri, ale to už ide do úchylky, tak sa tomu ja (normálny) venovať nebudem). Aby som sa vrátil... Takže si tak obiehate, ale dávate si setsakramentský pozor, aby ste nespadli do atmosféry. Aj zo strachu, že by ste mohli zhorieť, ale aj preto, aby ste sa "náhodou" neodrazili zase niekam fajne ďaleko. Ale osôbka má predsa len niečo do seba a vás, rodené satelity, to nepustí len tak odtrhnúť sa z puta jej gravitácie. Niekdy je tá gravitácia založená na priateľstve (diskusie vhodná téma o vzťahoch muža a ženy)a to vám je prinajmenšom také komplikované, ako by bola založená na vzťahu nepriateľskom.A, veď čo je to pohlavie, muži - ženy ... venujme sa tejto hŕbke spoločne. Ako som vravel, mávam pocit (a je to tu zasa), že obieham. Hmm, ani nie obieham, skôr tak plyniem v obehu. Chodím medzi ľuďmi, rozprávam sa s nimi, podávam si s nimi ruky a iné predmety... a plyniem. Som tak nejako mimo, ani neviem ako sa majú. Niektorých ľudí dlhší čas nevidím a je to podobné. Proste tie srandovné dráhy života sa stali načas mimobežnými. A potom sa zrazíme na ulici a wuááá, dráhy sa premiešajú a tak. Ja viem, satelity by sa nemali zrážať, v tom sme my - ľudské satelity "very special". Nám to také zrážanie celkom vyhovuje, nie?Dnes som sa necítil ako satelit. Bol taký piekný slnečný deň, ktorý som našťastie nezaspal a keď som sa dvanástkou niesol po nábreží so slúchatkami v ušiach a svetlom v tvári, cítil som sa ako matka Zem. A ľudia ma obiehali. Taký satelitný roj. Sa to tak hmýrilo okolo mňa, že som mal chuť usmievať sa ako chumaj. A nikto sa ma nemohol dotknúť, ale ja som si mohol hociktorý z tých satelitov schmatnúť za rukáv. Niežeby som to robil, veď to sa matke Zemi nepatrí. He he...Obiehame chúlostivé témy, obiehame sa na diaľnici, obiehame obchody s akciovými cenami, obiehame zákoniky, obiehame štadióny... Nevravte, že s tými satelitmi nemám aspoň zrnko pravdyInak viete, čo máme my - ľudské satelity spoločné s tým, origoš vesmírnym mesiacom? Nie, príliv a odliv to nebude :)... Vnútro... Pre mňa, fyzika laika, je rovnako neznáme ako pre mňa, človeka -laika. Ešteže študujem tú psychológiu.pe
