Kazdy z tychto dopravnych prostriedkov ma svoje caro, svoje pre a proti. Stravil som v USA uz 3 leta, vyskusal som pocas cestovania vela, vela som aj zazil. Tento rok som sa ocitol v New Yorku a az po par dnoch som sa rozhodol, ze pojdem zase pracovat do Montany, do narodneho parku - Glacier National Park. Samozrejme, ze som si hned sadol za pocitac a zistoval moznosti ako sa dopravit na dane miesto v co najvyhodnejsom pomere cena/cas/komfort. Tym, ze som kupoval listky az na poslednu chvilu, tak letenky boli prilis drahe. Navyse som mal letiet do malickeho mestecka Kalispell a pre lety do takychto malych destinacii su malokedy mozne velke zlavy. Autobus som zamietol hned, lebo skusenost s cestou trvajucou 2 dni a 19 hodin a myslim, ze piatimi prestupmi, som mal za sebou. Vlak naproti tomu bol takmer dva krat taky drahy ako autobus, ale stale este o viac ako polovicu lacnejsi ako letenka. Cesta mala trvat s prestupom nieco vyse dvoch a stvrt dna. Ja viem, poviete si, ze je strasne vela, lenze ja som sa zase az tak neponahlal, aby som si tuto turisticku cestu napriec kontinentom nemohol dovolit. Vlaky v amerike su velmi pohodlne, mate vela miesta na nohy aj zvysok tela, polohovatelne sedadlo, opierku na nohy, ... . Vankusik je iba prijemnym doplnkom, pcas dlhych noci, ked sa Vam uz nechce citat, alebo nechcete rusit spolusediaceho. Restauracny vagon je samozrejmostou, toalety dokonca aj u nas, tak sa nedivme. Na niektorych vlakoch su aj vyhliadkove vagony s velkymi oknami az po strop, v niektorych zase mate moznost zhliadnut v podobne upravenom vagone film...
No ale podme spat k mojej ceste. V New Yorku som nastupil do vagonu a hned po odchode som sa tesil z toho, ze vedlajsie miesto je neobsadene. Taktiez som sa tesil, ze po priblizne troch hodinach jazdy sa mozem stretnut s kamaratom z Albany, ktoreho som nevidel od minuleho augusta. Do Albany sme dorazili nacas, co som uprimne neocakaval. Amtrak vsak nesklamal, sprievodca ohlasil zdrzanie namiesto planovanych 20-30 minut asi 2-3 hodiny. Mali sme cakat na pripoj z Bostonu, ktory mal nejake problemy. Niekto sa pytal, ci je to normalne cakat zopar cestujucich z Bostonu, ale po informacii, ze tych niekolko je asi dvesto, prestal. Od Amtraku konkretne odpovede necakajte - vacsinou ani nevedia, kde sa vlak na ktory cakate nachadza, nie to, ze co sa mu prihodilo. Nakoniec sme teda z asi 3 hodinovym meskanim vyrazili do vecera a dufali, ze pocas noci dotiahneme stratu. V Chicagu som mal mat na prestup dlhych 5 hodin, takze som sa nicoho neobaval. Ved mna to preslo, ...
V Clevelande alebo Tolede sme zrazu ostali stat. Otazka preco bola namieste a dockali sme sa aj odpovede. Pred nami bol protiiduci (stojaci)) vlak dlhy 6 kilometrov a trochu nam zavadzal. Takze sme sa zdrzali asi dalsiu hodinku. Po ceste sme este obcas ktoviepreco pribrzdovali zastavovali, ... . Sprievodkyna kombinovana s dispecerom sa cely vlak snazila udrzat v pokoji, ale niekolky ludia uz zacali nahlas pokrikovat a to nielen posmesky. Z uplneho konca jeden starsi pan usilovne vykrikoval nieco v zmysle: "hej ty, zenska" - "You, Female" ... Ton vsak dodaval jeho vyrokom ovela presnejsie specifikovatelny vyznam... Jeden pan za mnou sa neunuval zavolat na bezplatne zakaznicke cislo a hoci ziadal opravnene o informacie a stazoval sa, nic mu to nepomohlo. Sprievodkyna nam priebezne oznamila, ze sa nachadzame v pravomoci neviem akej zeleznicnej spolocnosti a ta ma pravo uvolnit nam kolajnice, ked sa sama rozhodne. Pohorsenie budiaci pocit, ze Amtrak nie je vsemohuci sa ludia v skupinkach bavili o nasej sucasnej nemilej situacii...
Blizime sa po vyse dvadsiatich hodinach do Chicaga, uz len predposledna zastavka, jeden a pol hodiny od najvacsieho polskeho mesta na svete. Cakame na odjazd, motor sa nastartuje a ... zhasne. O desat minut znova. Sprievodkyna nam prichadza oznamit, ze nevieme nastartovat motor a ze sme v telefonickom kontakte s nejakym sefinzinierom. Na probleme sa pracuje...
Do Chicaga prichadzame asi hodinu a pol po tom, co mne a velkej skupine ostatnych usiel pripoj smerom na Minneapolis, East Glacier, Seattle...
Ziadne vlaky nas necakali - sme prekvapeni a sklamani. Masy sa hrnu k miestu kde sa nachadzaju sluzby zakaznikom, maju sa nam venovat agenti. Mam poradove cislo sestdesiatstyri, ale ako vysvitne neskor, zacina sa od styridsiatky. Dostavam kartu na telefonovanie, poukazku na stravu, taxi a hotelovu izbu v centre Chicaga. Izba je velka - dve manzelske postele, staci mi jedna. Kuchynku nevyuzijem, televizor hned po kupelni. Este rychlo zistujem, kde je internetova kaviaren a utekam pisat prvy normalny clanok pre moj novy blog. Hovorim si, ze nesmiem dlho ponocovat, musim sa dostat zajtra na stanicu a stihnut vlak, ved co ak nebude meskat?
Caka ma dalsich dvadsatdevat hodin vo vlaku. Nevadi, tento je poschodovy. A este stale som nedocital napriek zdrzaniu v Albany, Tolede, South Bende poslednu knihu od Dan Browna - Digitalna pevnost, ... Ved mam este cas.
pe
