Je to tu iné. Alebo je to iné inde. Proste hneď som videl, cítil, že som doma, na Slovensku. Najprv som mal hlavu plnú zmiešaných pocitov, postupne sa ustaľovali. V lietadle plnom študentov vracajúcich sa zo štátov zavládol ruch. Niektorí pátrali pohľadom po svojich rodičoch, ktorí tvorili početní hlúčik za plotom pri pristávacej ploche. Ja som sa pozrel tým smerom, ale zase až tak dobrý zrak nemám, tak som si začal baliť veci. Aj tak som vedel, že naši tam určite budú.
Pozemnej obsluhe trvalo trochu dlhšie, kým sa konečne otvorili dvere a mohli sme začať nastupovať do pripraveného autobusu k terminálu. Možno to až tak dlho nebolo, ale už som bol nedočkavý. Rad na pasovú kontrolu išiel zase pomaly a navyše sme sa tam stretli s cestujúcimi s ešte jedného lietadla.
A už to prišlo, ten pocit, keď zistíte, že niektoré veci sa za 4 mesiace nezmenili. Začal som počúvať rozhovory, kde ľudia reptali na dlhý rad, na nepohodlné sedadlá v lietadlá, na Slovensko. Že ani v New Yorku sa nemuselo tak dlho čakať, že pasová kontrola bola rýchlejšia. Že či týmto správaním chceme odradiť aj tých málo ľudí, ktorí napriek všetkému na Slovensko prichádzajú. Že, ... Bol som trochu sklamaný. Zo študákov, z mladých ľudí, ktorí strávili leto v krajine, kde robili častokrát za minimálnu mzdu, s ľuďmi rôznych rás, názorov a mentalitou, kde museli tolerovať a byť tolerovaní. V krajine, kde sa vás každý pýta x-krát pýta ako sa máte (aj keď ho to možno väčšinou vôbec nezaujíma), kde vám slečna na ulici pochváli tričko, kde sa na vás ľudia niekedy až otravujúco usmievajú, kde vám obsluha nedovolí v pokoji sa najesť, v krajine, ktorá je úplne iná a na ktorú si musíte zvykať. V dobrom i zlom slova zmysle.
Keď prichádzate do USA, každý si z týchto zdvorilostných rituálov robí posmešky. Alebo vám je z nich nasmiech, alebo vás iritujú, či niekedy aj trochu urážajú. Ale viete čo, zvyknete si. Po pár týždňoch aj vy odpovedáte na otázky s úsmevom (aj keď často strojeným), prestanete sa „chváliť“ tým, ako vám je zle, aký ste unavený, ako strašne musíte v robote pracovať. Čašníčke z Ázie trpezlivo zopakujete, že chcete kolu bez ľadu, tak ako sa na správneho Európana patrí, dávate sa do bezduchých aj duchaplných rozhovorov s ľuďmi v autobuse a supermarkete. A možno občas zakričíte v obchode alebo na ulici po slovensky: „Rozumiete mi niekto?“ a niekedy sa vám aj nejaký študent z „východnej Európy“ ozve. A ozaj a možno aj tým „blbým a ignorantským“ Američanom odpustíte, to, že si myslia, že sme východnejšie ako v skutočnosti sme, že „Yugoslovakia“ sa stane vašou chudobnou materinskou pôdou, ale už sa tam aspoň nebojuje. Alebo ešte áno? Pekne im vysvetlíte, kde sa Slovensko nachádza. Veď vy ste tiež poriadne nevedeli, kde sa nachádza Indiana, Wyoming, či ako sa vyhláskuje štát, v ktorom je New Orleans. No schválne, ...
Stojím si teda v tom rade na pasovú kontrolu na Bratislavskom letisku a držím si ruku na ústach, aby som nikomu nič nahlas nepovedal. Veď sa predsa nechcem sťažovať, nikoho nechcem poučovať. Lebo na to nemám právo, napríklad preto. Môj brat hovorí občas, viacmenej zo žartu: „ Kým začneš hľadať triesku v oku iného, najprv si vytiahni brvno z vlastného oka“. Ak ho rozumiem správne, čo nebýva pravidlom, tak asi treba začať zo zmenou u seba a neočakávať, že sa najprv zmenia iní. Takže teraz neočakávam od Američanov, že sa zmenia. A ani od Slovákov. A bol by som veľmi naivný, keby som chcel, aby sa všetci zmenili podľa mňa. Takú katastrofu by Ten hore hádam nedopustil.
Ja som rád, že som bol v lete v USA. Za 4 roky som si utvoril nejaký názor o Američanoch aj Amerike. Nie všetko je úplne zlé a nie všetko je úplne dobré. A môžem si vždy vybrať, čo si srdcu k zoberiem a čo nie. Takže čo som vlastne týmto všetkým chcel povedať? Že sa budem snažiť trochu menej sa sťažovať a trochu viac sa usmievať, takže ak ma stretnete niekde na ulici, kľudne sa na mňa usmejte a môžete si pritom myslieť, čo chcete. Alebo mi to, čo si myslíte môžete aj povedať.
A prípadne mi môžete pochváliť tričko. Tvárte sa prosím, že to myslíte úprimne.
pe
