Únik môjho mozgu, alebo vďaka za všetko - Slovensko ...

Neviem, či aj ja odídem zo Slovenska. Uvažujem nad tým. Áno, uvažujem. Možno pôjdem preč na pol roka, možno na celý. Možno vôbec. Snažím sa nájsť nejakú pozíciu v USA, alebo aj inde v zahraničí. Chcem ísť proste do zahraničia a byť stážistom alebo praktikantom niekde v USA, Austrálii, alebo Novom Zélande, či Veľkej Británii. Je na tom niečo zlé?Niekedy mám pocit, že keď niečo takéto navonok poviem, tak je mi dané najavo, že som prinajmenšom divný. Prečo by som mal odchádzať zo Slovenska, keď som tu vyrástol? Beriem. Tých dôvodov prečo tu ostať je viac. Sú to moji rodičia, ktorí ma vždy a za každých okolností podporovali vo všetkom, čo podľa ich názoru (a často aj môjho názoru) prospievalo môjmu skromnému JA. Či sa jednalo o kurz franiny, alebo angličtiny, či sa jednalo o program Work and Travel USA, či sa jednalo o plávanie, skauting. Dokonca ma podporovali a stále podporujú v niektorých zdanlivo nezmyslených činnostiach a rozhodnutiach, ktoré som počas svojho krátkeho života uskutočnil. Napríklad v štúdiu psychológie :), ... Hádam sa niekedy uživím aj sám.Ďalším dôvodom je braček, ktorý je už za vodou - je zamestnaný v najkrajšom meste, teda Banskej Bystrici, ale predovšetkým je ženatý s milou Evkou, majú spolu byt a pekný vzťah - v opačnom poradí. Sú to aj kamaráti a ľudia, ktorí by mi chýbali, alebo ktorým by som chýbal zase ja.Je to tiež akási identita Slováka, ktorú cítim, je to aj vďačnosť za všetko, čo som od všetkých štátnych zriadení dostal. Vďačnosť za škôlku, kde som prišiel o veľa mliečnych zubov a kde som mal prvého najlepšieho kamaráta a veeľmi pekné učiteľky, či vychovávateľky, či čo, ... .Vďačnosť za základnú školu, kde som prišiel o hodinky z Turecka od mojej mami, kde som sa tešil na všetky predmety vrátane Prvouky (kde som nakreslil svoj prvý a a asi aj prvý obrázok tankistov) napriek nechápavému postoju ostatných starších deciek v činžáku. Základnú školu, kde sme sa raz učili po obede a raz do obeda a ja som mal z toho stres. Za školu, kde som dostal svoju prvú knihu za odmenu za neviemčo a tá kniha bola nádherná a múdra. Za spartakiádu a švédske debny a dresy, ktoré sme kvôli revolúcii nikdy nedostali. A za iskričkovský preukaz, ktorý mi dala pani učiteľka Vašková z plechovej skrine v triede. Aj tak som bol zlá iskrička, lebo som nechcel som byť pionierom - nepáčili sa mi tie červené šatky. Potom som išiel na inú základku, ale ešte pred tým som sa dopustil prehrešku, kedy som do knižnice nevrátil na čas Nezábudkove dobrodružtvá a zbabelo som nechal staršieho brata (alebo to boli rodičia?), nech ju vráti na miesto mňa. Bál som sa - veď som porušil predpisy! Ďakujem za prvú platonickú lásku na základke, za prvú volenku na triednom večierku, za pani fyzikárku, ktorá miesto elektrónov a protónov vravela niečo o bielych a čiernych psoch a hnevala sa na mňa, keď som flákal fyzikálnu olympiádu. Ďakujem za angličtinárku, ktorá mala rada fialové závesy a cigaretku viac ako dozor na písomke. Ďakujem za prvý stret s reálnym poškrvneným svetom počas biologickej olympiády, kedy som zistil, že mať súťažné otázky dopredu som si mal ceniť viac a aj sa na ne pozrieť pred krajským kolom - a ja poctivý hlupák som sa na to vys*al. Ďakujem za branné cvičenia a natieranie plynových masiek formalínom. A nechem zabudnúť na pána Vasiľka, môjho triedneho v päťke a šesťke a matikára, ktorý mi dal strašne veľa ako učiteľ aj ako človek - boli ste strašne super, hádam Vám to poviem po štátniciach.Ďakujem za gympel JGT a áčku, do ktorej som sa dostal náhodou. Ďakujem za to, že sme asi ako jediná trieda nemali po celé štyri roky nástenku, za skvelého spolusediaceho (teraz už len kamaráta :)), za zistenie, že fyzika zanedbáva na môj vkus veľa vecí; za to že matikárka konečne na nás nakričala, tak ako nám už dávno bolo treba; za lyžiarsky, kde som si nezlomil lyže a ani sa mi na peci neroztopila lyžiarka tak ako Janovi; za pesničku Hojže Bože, ktorú nás naučil pán profesor Paroš a ktorú občas s kamarátom spievam na Silvestra cestou z námestia na sídlisko; za bežeckú abecedu počas telesnej (vtedy ešte slečna Farská), za dozvuky a vlastne aj maturu. Ďakujem za OP a fotku, ktorá dnes, po 8 rokoch, rozosmeje nejednu bankovú úradníčku za prepážkou...Ďakujem za 2 semestre na Ekonomickej fakulte UMB, na nezaujímavé prednášky z Mikra a Tovaroznalectva, za super semináre a za výraz ja(n)ein, za nie úplne správnu odpoveď na hodinách ekonomickej nemčiny; za hodiny Telesnej kultúry (dobre vidíte) a nočný prechod do Španej Doliny spolu s telocvikárkami neskôr tancujúcimi na stole a Milošovou slivkou v plastovej pollitrovke.Ďakujem za psychológov a psychologičky (tiež v opačnom poradí), za ...Vlastne tých dôvodov, prečo tu ostať je veľa. Ja viem. Má však význam brániť niekomu, ak chce odísť preč? Veď na to tu bol minulý režim (aj na to). Ja chápem význam politickej zmeny aj v tom, že konečne sa môžeme realizovať všade na svete. Nosiť trikolóru, to nebolo aj o tom? Stále počúvam z rôznych strán o tom, že únik mozgov nás (rozumej SR) pripravuje o to a tamto. Pýtam sa, kto tvorí náš štát? Nechceme, aby ľudia tu žijúci boli spokojní? Ak nie sú spokojní, nie je dobré nechať ich ísť? A to aj z ohľadom na možnosť, že sa nevrátia?Možnosti. Dnes ich konečne máme. Prečo ich nevyužiť? Prečo neísť von, keď konečne môžeme? Ak pôjdem, tak sa pravdepodobne vrátim. Keby aj nie, tak čo? Budem niekomu chýbať? Pravdepodobne budem. Budem za niečo dlžný? Možno tiež. Moji rodičia a blízki ma hádam pochopia - veď ma majú radi. Slovensku sa budem snažiť splatiť dlh tým, že budem vo svete šíriť dobré meno našej krajiny. Nie ako frázu. Budem hovoriť o Slovensku ako o krajine, ktorá je taká krásna, že stromy si o tom šepocú lístím. O krajine, kde nielen Tatry, ale všetky hory umožňujú vidieť nádherné západy slnka, kde rieky ešte stále majú ryby, kde diaľnice ešte nevedú na všetky rujné miesta jeleňov. Kde ľudia sa snažia dokázať niečo viac ako dokázali a dokázali toho už veľa. Dokázali veľa zniesť a veľa vybojovať. A nemusíme hovoriť len o športovcoch a vedcoch a ...Prečo je to tak, že vnímame odchod mladých tak negatívne? Prečo im nedoprajeme? Doprajme im. Doprajte nám. Nechajte aj môj mozog uniknúť, prosím. Ak nám vážne unikajú niekde mozgy, tak je to niekde inde. Dajte nám mladým trochu dôvery. Verte nám, my sa radi vrátime (vraciame) na Slovensko. Nechajte to na nás rozhodnúť sa. Máme už občianske preukazy. Síce s detskými fotkami, ale o niečo dospelejšími hlavami. My si veríme, chceme, aby ste nám verili aj vy. My niečo dokážeme. A nebráňte nám. Ako máme dospieť, keď nás nenecháte rozhodnúť sa? Možno urobíme zlé rozhodnutie, ale nemyslíte si, že na to máme právo? My budeme niesť následky. Radu prijmeme radi. A tak, ako som v tomto článku ďakoval za rôzne veci, ďakujem aj Vám za radu.Rozhodnutie nechajte na nás. Ja viem, nie je príjemné byť v role štatistov, alebo divákov. Ale vychutnajte si drámu, ktorú pre vás pripravíme. A možno to bude aj komédia. Tentoraz sa nebudem brániť Hollywoodskym Happy Endom.Tak nám radšej držte palce.pePS.: Starí a prastarí rodičia, ďakujem patrí aj Vám, ... za všetko :)