Celé sa to začalo typicky tatranským uvítaním. Ihneď po zaparkovaní k nám dobehol chlapík a oznámil, že parkovanie nás vyjde na 160 Sk. Keď uvidel naše prekvapené pohľady, upresnil, že nám to platí v celých Tatrách a celý deň! A je to strážené! – dodal so zdvihnutým prstom. Áno, strážené asi ako keby sme parkovali ozaj kdekoľvek v Tatrách, lebo pri našom návrate o siedmej večer už na parkovisku nebolo nikoho, takže stovku do vrecka, na ktorú nám ochotne zľavil, už asi niekde prepíjal v bare.
Okrem pohybového ústrojenstva a rakoviny sa v Tatrách zaiste lieči aj psychika. Šokom. Zmrzlina naproti hotelu FIS vyšla každého z nás na 45Sk – jedna dávka. Len na porovnanie, na predraženom Chorvátskom ostrove stála 3 kuny, čo je v prepočte 18 korún a mohla mi aspoň spadnúť do mora. Tu maximálne na poplátaný asfalt.
Na WC v tých istých miestach som prišiel o ďalších 10Sk. Ešte keď som žltú mincu hádzal do košíčka objemného Tatranca, tešil som sa na luxus a komfort, ktorý obdržím. Naivný omyl optimistu. Nabudúce im zaplatím vo forme sponzorského príspevku a miesto smrekov im kúpim aromatické stromčeky. To aby špinavé, plechovo-betónové WC s opadanou omietkou, pripomínajúce socialistické mestské toalety (len hajezlbábu nahradil hajzeltatranec), aspoň nenapínalo na zvracanie. Prečo sme tam vlastne šli? Lebo vzhľadom na to, že najčastejší nápis v okolí bol „Pokladňa“ resp. „KASSA“, obával som sa, že sa bude platiť aj za cikanie v lese za strom. Veď stačí namnožiť obsluhu.
Takže po necelej hodine pobytu v Tatrách bola naša výprava ľahšia o asi 300 Sk a to sme nevideli ešte ani jeden strom, o turistickej značke ani nehovorím. Preto nech mi rodinka s milým malým chlapčekom vystupujúca s BMW s popradskou značkou odpustí, že na prejavené nadšenie celej rodiny o našu učupenú fenku Alex, som im to opätoval slovami: „Aký milý chlapček, môžem si ho pohladkať?“
Teda, tvárili sa naozaj pobúrene a priznávam, že pri širšej stavbe kostry otecka by som to neriskol.
Do atmosféry tatranského podhoria potom dokonale zapadal aj reklamný billboard s vyobrazenou lanovkou a textom "Vytiahnite sa. Príďte do Tatier." Dvojzmyslom celkom jasne deklarovaná cenová úroveň a zároveň ponuka na získanie nálepky snobizmu: "Bol som v Tatrách, lebo na to mám." Vlastne nás varujú vopred.
Ďalšia časť pobytu sa niesla v znamení červenej značky a náučných tabulí s optimistickými nadpismi ako „Les vzniká tisíce rokov“ a „Les má vlastnú filozofiu“, čo mi pripomenulo snahu tých, čo sa starajú o miestne lesy, vysadiť a čo najskôr dopestovať les so stromami, ktoré nie sú pre túto oblasť prirodzené. Ako prišli, tak odišli. Veď listnáče miestami veselo trepotali lístočkami nad obrovským rúbaniskom. Najviac ma oslovila vlastne hneď prvá tabuľa tohto náučného chodníku: „Les nie sú len stromy“. No naozaj, to sa hodí.
Pravdu povediac, cestou na Popradské pleso som videl, po čom hikerské srdce túži. Majestátne hory s kamennými moriami, zurčiaci potok, kameňmi vyložená cesta nad zrázom, odrazy hôr v malých plesách a čistučký vzduch. Nikde ani stopa po kalamite. To ma utvrdilo v tom, že neprispievam na Tatry ale na „príjemne prostredie, ktoré vám ponúka náš hotel“. Najhoršie to vyzerá vlastne v obciach a v lesoch popri ceste medzi nimi, nie v lese. Jediné, čo ma vyrušovalo v mojom turistickom zážitku, bola všadeprítomná komercia. Už dlho som nestretol toľko nalíčených mladých turistiek s okuliarami od Ray Ban, úzkych šortkách Adiddas a kabelkami na dve ramená Puma, ktoré mali štýlovo imitovať ruksaky a tiež ich frajerov so stále otvorenými digitálnymi fotoaparátmi a v halových teniskách Reebok. Signál bol vynikajúci, lebo som si vypočul, ako mladý podnikateľ dohaduje obchod „za jedno melko“ a sporooblečená pätnástka si cestou cez kamene dohodla rande. A všetci títo pekní mladí ľudia vylučujú, ako sa neskôr ukázalo, hromadne na tom istom mieste - pri romantickej lavičke ponad odtok z Popradského plesa. Nemôžete to minúť, lebo 50kg váš nos nenechá na pokoji. Na ospravedlnenie uvediem, že nikde nebolo „vidieť“ veľmi rafinovane ukryté WC. Ale prečo si všetci odložili na to isté miesto? A ako tam dokázali aspoň tú chvíľu vydržať?
O kalamite v Tatrách už bolo veľa napísaného, jedni ľutovali, druhí želali ešte aspoň tri. Ja by som takú spúšť nikomu neprial, no zároveň nechcem, aby si niekto plietol bežného turistu so sponzorom a ešte hlúpym – teda takým, čo zaplatí prehnané ceny, nevšimne si, že za to nedostal adekvátne služby a ešte uverí tomu, že prispieva na prírodu a nie do vreciek spohodlnených podnikateľov, ktorých predstava poskytovania služieb zamrzla niekde okolo roku 1950.
Zapamätám si, že už po pár desiatkach minút pobytu v Tatrách som bol touto finančnou atmosférou tak zblbnutý, že keď som na tabuli pri vstupe na červenú značku uzrel obrovské 18300, myslel som si, že ide o sadzbu nejakej pokuty. Bolo to telefónne číslo Horskej záchrannej služby.
A tak pri večernom hodnotení nášho výletu v Levočskom HOT POTe sme do repertoáru príkazov našej takmerčiernej (o tom inokedy) fenky Alex pridali nový: “Tatry fuj!“
