Má 37 rokov, je konateľom spoločnosti Wynergie, s.r.o., zameranej na služby online marketingu. Keď nepíše, venuje sa fotografii a turistike. Zoznam autorových rubrík: Príbehy o nás, Psí hlas do neba nejde, Vážne sa nedá, Foto a video, Telco, Fikcie
Na základe príspevku o brutálnom týraní mačky, ktorý bol odvysielaný v TV Markíza 26.2.2007 (v hlavných správach) žiadajú Monika Bosáková a Katarína Poláková o dôsledné prešetrenie tohto trestného činu. Niekoľko pravdepodobne starších detí mačku uviazali, poliali liehom a podpálili, pričom si vec nakrútili na mobilný telefón a video zverejnili na internete. Je dôležité, aby spoločnosť dala takejto otrasnosti jednoznačnú a verejnú červenú.
S priateľkou len veľmi neradi plytváme jedlom. Ak už sa aj stane, že jedlo je staršie, náš pes, takmerčierna (o tom inokedy) fenka pudlíka Alex, oschnutou šunkou či plátkovym syrom nepohrdne. No väčšinou kúpime len toľko, čo zjeme, veď boží dar a rodinný rozpočet, však? V piatok som si objednal donášku a horu cestovín s kuracím mäsom a smotanou som nedojedol. Nevadí, dorazím v nedeľu. Keď sa vrátime od rodičov, vždy vyhladneme. No nesmel by som bielu prepravnú krabičku zabudnúť uložiť do chladničky.
Tak takto by nejako začínala psia legenda, štekaná z pokolenia na pokolenie. Niekoľko hodín rozprávania by sa legenda venovala tomu, ako sa pes šťastne a bezstarostne preháňal hore a dolu vo svojom trávovoloptičkovom raji a lovil nekonečne dlho skackajúcu (zázračnú) loptičku. To teraz preskočíme a dostaneme sa tak k prvému vážnemu zvratu v deji:
Na jednom z diskusných fór dlhoročná aktivistka v oblasti psích útulkov opísala, ako sa často stretáva s majiteľmi psov, ktorí sa sťažujú na to, že boli chovateľmi pri kúpe šteniatka oklamaní. Zatajil im vraj predkus, zlý tvar lebky, či inú telesnú alebo zdravotnú vadu psa. Okamžite sa strhla príspevková bitva, v ktorej sa chovatelia bránili, že je to vina kupujúcich.
Na stránke www.havino.net bol zverejnený krátky prehľad o tom, koľko, kde a za akých podmienok zaplatíte daň za svojho psa, alebo ako hovorí politická strana Vpred, ktorá presadzuje jej zrušenie, daň za priateľstvo s nemou tvárou. Ešte pri prvom odstavci som si myslel, že ide len o to, že niektoré mestá sú viac nenásytné ako iné a že niektoré robia pre psíčkarov viac ako iné, čo ale spolu nekoreluje. No po poslednom odstavci, kde sa porovnáva daň za psa v Prešove a v časti Bratislava, staré mesto, už som naozaj nevydržal nekomentovať tragikomickosť situácie.
Pocit neuverenia sa u mňa zmenil na zhrozenie, keď som si prečítal správu o tom, ako niekto prevádzkuje útulok a necháva v ňom zomierať zúbožené, vyhladované psy vo vlastných výkaloch. Dôvod je prozaický, za prevádzku útulku sa platí a tak sa nájdu ľudia, ktorí ani v rámci pokútne získaných „bomba kšeftov“ nie sú ochotní urobiť hoci len to základné – postarať sa o zvieratá aspoň naoko. Aby o kšeft neprišli.
Aby som uzatvoril sériu rozprávania o psíkoch a konečne prezradil tajomstvo takmerčiernosti našej Alex, musím porozprávať príbeh o mojom prvom našelcovi, nechcenej fenke, ktorej zbavenie sa predznamenávalo kúpu vlastného psíka.
V diskusiách pod článkami o pomoci pre psíkov a iné „súzvieratá“ nájdem často reakcie kričiace o tom, že sa radšej máme starať o ľudí a nie o psov, že sa zaoberáme gučou chlpov namiesto hladnými a týranými deťmi, a že máme riešiť problémy zákonov určených predovšetkým ľuďom. Minulý týždeň som prišiel konečne na to, prečo to môže mať zmysel pre nás všetkých.
Dosť často sa mi stáva, že nedostatok pečiva zistím o desiatej večer alebo ešte neskôr. Aj túto nedeľu. Sadol som teda do slnečného draka, ako familiárne žltú fiatku šesťsto voláme, a pobral sa do dvadsaťštyrihodinového hypermarketu, aby som si zachránil život, lebo hladný som nervózny a nervózny buď dostanem raz infarkt alebo ma doma vyhodia z okna za hrubosť. Nevedel som, že zachrániť treba aj niekoho iného.
Vždy, keď sa s priateľkou vrátime z víkendu u jedných, či druhých rodičov, náš psík, takmerčierna (o tom inokedy) fenka Alex, dostane záchvat smútku. Teda, nie, že my by sme za nimi nesmútili, ale keďže od jedných aj druhých chodievame nabalení „darčekmi“, tak na rodičov myslíme stále. Pri každom mikrovlnkovanom jedle podľa „mamkinho“ receptu alebo zeleninovej oblohe z „ockovej“ záhrady, ktorú teda samozrejme okopáva mamka, ale formálne je jeho.
K tomu, aby vás ľudia spoznávali na ulici často stačia iba maličkosti. U mojej mamy je to fakt, že ju vždy sprevádzajú dva kučeravé aprikotové pudly. Určite si mnohí z jej spoluobčanov kladú otázku, čo vedie normálneho človeka k tomu, aby začal chovať v byte dvoch pudlov. Veď jedinou výhodou sa zdá byť to, že keď kráča do kopca, stačí jemne plesnúť svoj marhuľový dvojzáprah a nadšené psíky ju rýchlo vytiahnú až hore – takmer bez námahy. No okrem tohto bonusu sú to len problémy s cestovaním, ubytovaním v hoteloch, návštevami v obchodoch, lebo jedného psíka znesú takmer kdekoľvek, ale dvaja sú proste veľa aj na cvičisku. Prečo teda?
Bol január, snehová pokrývka zliezla a zem bola pokrytá hrboľatým, tvrdým a sivým ľadom. V prázdnych korunách stromov sa preháňal studený vietor a ľudia nechali vonku len oči. Spoza šálových hradieb nakúkali na ten ľad pod nohami, aby jeho tvrdosť, napriek nafúknutým pérovým bundám a podšitým nohaviciam, nenamodrila ich zadky. Ľudské uši nepočuli nič, no psie niekde dole začuli, čo mali a vôdzka sa napla do boka. Ženské oči spod čiapky upreli pohľad k prázdnej ľadovej lavičke tým smerom. Pri nej sa krčilo čosi malé a živé.
Keď som si šiel poobede zdriemnuť, bol som sám. Zaspal som tak rýchlo, ako krabička diazepamu. Paradoxne sa mi snívalo, že nemôžem zaspať. Keď som sa zobudil, vysypal sa na mňa kontajner odpadkov.
Psíčkarom sa nemožno narodiť. Psíčkarom sa nestanete iba pre to, že ste si kúpili psa, a na to, aby ste sa stali psíčkarom, nestačí ani to, že svojho psa máte radi.
Svojich kolegov v práci, ktorí už majú deti, dráždim pravidelne tvrdením, že výchova ich detí je v podstate zhodná s výchovou môjho psa, takmerčiernej pudlíčky Alex. Jednak ich uráža porovnanie ich voňavých anjelikov s mojim chlpatým smraďochom, aj keď som našiel najmenej dvoch rodičov, čo kúpu svoje deti menej často ako ja naše pudlíča, a naviac bytostne nesúhlasia, že tvor s ešte nevyvinutým chápaním jednoducho potrebuje a uvíta jednoduchý systém príkazov, pochvál a trestov, ktorý mu umožňuje sa rýchlo zorientovať v prostredí a vyhnúť sa nebezpečenstvu.
Takmer som ho nevidel. Pobehoval v tme bezradne po prechode hore a dolu a ledabolo uhýbal autám. Celý čierny. Na dvojprúdovke, ktorou sa dá vypadnúť z mesta, existuje len jeden spôsob, ako skončí a tak sme s priateľkou hneď zastavili naše pojazdné zoo. Alex, takmerčierna (o tom inokedy) pudlíčka, aj Pipa, nesmrteľná korela detských liet mojej drahej, na zadných sedadlách prekvapene otáčali hlavičkami. „Idem po neho?“ opýtal som sa bezradne. Rečnícka otázka.
Zabudli sme včera v Tescu kúpiť mlieko, zaznelo. Už pri „včera“ som mal jednu nohu v topánke a siahal som po vetrovku. Idem teda do nášho malého obchodíku na rohu. Je to celkom milé zariadenie. Nižšie ceny. Každé moje siahnutie do regálu sleduje „pozorná“ predavačka v socialisticky bielom plášti. Určite preto, aby mi tovar ochotne podala, keď sa vyšmykne z ruky. To miesto je rajom pre nerozhodných, nakupuje sa štýlom jogurt, mlieko, chlieb a čokoláda, žiadne dilemy nad výrobcom, príchuťou, či nedajbože zložením. Ani dva roky rovnaký zaprášený výklad na mňa nesvieti červenožltými nápismi AKCIA. Proste pohoda. Aj pre psíčkara.
Moja sobota začína buď vlhkým pocitom na ruke alebo poslednou scénou sna, v ktorej sa nezmyselne ozve dejovo nepasujúci kňukot a násilne ma vovedie do reality. Otvorím oči a zazriem dlhý ružový jazyk na mojom predlaktí. Patrí môjmu pudlíkovi Alex, takmerčiernej (o tom inokedy) fenke, ktorá sa rozhodla, že som spal tak akurát a teraz je čas venovať sa jej.
