Dokiaľ bolo telefónov ako šafránu, samovzdelávanie išlo hladko, no v momente, keď sa s pripojením roztrhlo vrece, misionári to začali mať oveľa ťažšie. Telefón mal odrazu každý a význam slova každý nadobudol zaujímavé významy.
Napríklad v telefonickom éteri pribudlo kopec zákazníkov s rovnakým priezviskom: Prosím a Haló. Každý zákazník si vytvoril vlastnú predstavu o princípoch fungovania telekomunikačnej siete a vznikali všelijaké situácie. Ako keď sa mi kedysi stalo, že sa omylom prepojili dva hovory a niekto z naraz prepojených štyroch účastníkov ihneď zvýšeným hlasom zareagoval: „Okamžite sa nám prestaňte pliesť do hovoru, lebo vás ohlásim.“ Keď ja som sa doma vždy rád hral s ústredňou. Viac som sa však pobavil inokedy, keď po treťom omyle, ktorý skončil na mojej linke, pán na druhej strane podráždene a nechápavo opáčil: „Zasa vy? Prečo mi to stále dvíhate?“ Dostal ma, proste si len tak dvíham ekonomické oddelenie technických služieb, asi z osamelosti. Alebo túžbe prebrať zamestnancom job?
V tom čase dorazili na náš trh mobily. Zo začiatku obrovské krabice s baterkami pripomínajúcimi autobatérie a cenami za minútu pripomínajúcimi dnešné ceny benzínu za liter. A platili ste, aj keď tankovali druhí. Miniaturizácia bola tak žhavá, že zasiahla aparáty aj ceny, škoda, že nie rovnakou mierou. Aj mobil začínal mať každý... druhý.
Objavili sa nové telefonické štandardy komunikácie. Napríklad po dvihnutí mobilného telefónu všetci odpovedali na rovnaké otázky: „Prosím? V autobuse. Do školy.“ alebo „Haló... pred krajským úradom. No do tesca.“ Mobil slúžil na identifikovanie polohy a smeru, taký predchodca GPS.
Pamätáte, ako pri jedinom z troch na trhu používaných zvonení sa ošívala celá preplnená električka? Každý sa snažil rozbaliť hrubé zimné kabáty a dopracovať sa k svojmu, celú noc nabíjanému, mobilu. Nakoniec sa ozvalo očakávané „Haló, v električke.“ a všetci ostatní si oddýchli. Plynule sa započúvali do príjemného mestského hromadného hovoru. Aj dôchodci prestali nadávať na vládu!
Staršie generácie odrazu zmenšený mobilný aparát prekvapil a množili sa obrazy ľudí, zblízka pozerajúci na miniatúrne tlačítka, snažiac sa nechtom trafiť správnu gumennú ikonku. Mobily sa šmýkali padali, pri telefonovaní sa ocitali hore nohami a ľudia nechápali, prečo nič nepočujú. Ako v tom vtipe, keď sa pri odvode z reproduktoru nad zavretými dverami ozvalo „Demeter“ a vzápätí k nemu priskočil štúply chlapík, aby do neho zblízka zakričal: „A ktorý?“ Rozdiel medzi reproduktorom a mikrofónom dodnes nepochopili úplne všetci.
Raz si môj kolega po vete: „Počkajte chvíľku na linke, zavolám vám ho.“ Vypočul v telefóne poradu, rozdelenie úloh, známky z vysvedčenia kolegyne a koľko „asi“ berie ich šéf. Myslím, že by sme našli diagnózu pre obe strany.
Pre mňa bolo životným zážitkom použitie najnovších kancelárskych súprav:
Zavolal som: „Klička, dobrý deň, rád by som hovoril s pani XY“
„Áno prepojím,“ povedala pani a po malej pauze som začul v sluchátku rev: „Marááááá, volá Ti nejaký pleška. Poď si to zobrať“
A bol som prepojený.
No to je už je minulosť, dnes sa mi tieto príhody nestávajú, stretám viac tých, ktorí sa ma pýtajú na ceny služieb, rýchlosti, výhody pevnej linky oproti mobilom. Ak aj doteraz operátori mohli byť tí, čo prinášali hladnému dopytu neuveriteľné možnosti, novými službami rozvíjali zákaznícku obec, dnes sa karta obrátila. Všetci tí, ktorých som tu spomínal, sa teraz na základe dobrých znalostí služieb a obchodných podmienok dennodenne rozhodujú, ktorého operátora si vyberú, vedia koľko chcú platiť a akú službu chcú využívať. Teraz si oni kladú podmienky, porovnajú si tarify, časy, prenosy a pokrytie. Už nepotrebujú pomoc, už rozumejú.
Teraz je rada na nich, aby prevychovali operátorov. Už sa na to teším.
