HRÔZA – Darmo končatiny obete v hysterickej obrane kopú do strán, lebo prsty zla sa už dotýkajú tela, ktoré zamrzlo v zdesenom ochromení. Nevyhnutné dopadne a ukončí trápenie.
FÓBIA – Prečo ma chcú všetci zastaviť na mojej ceste nahor? Prečo sa ma dotýkajú? Prečo mi bránia? Sú všade, nemám už kam rásť, puste ma k oblohe, ja musím ísť na slnko, na vzduch!
OSAMELOSŤ – osamelá je chladná kamenná cesta, po ktorej nikto nekráča. Ešte nedávno na jej schodoch denne prúdilo desiatky pútnikov, zohrievali ju trením nôh a bezohľadne z nej zodierali kameň. No keď na sklonku života cesty nastalo ticho, ona túži práve po tej utrápenej užitočnosti.
ĽÚTOSŤ – detstvo sa minulo, polámané sú staré priateľstvá, všetky zážitky a naivita dobroty sveta pomaly umierajú ako štvrohlavý drak z panelákovej rozprávky. Už sa nezveziete na detskej radosti.
PREČO EMÓCIE?
Psychológovia sa nevedia zhodnúť, či emócie definovať ako akékoľvek vzrušenie alebo znepokojenie mysle, pocit, vášeň alebo súhrn fyzických a psychických stavov. Ja ich vnímam ako farby života. Svojou silou dokážu zmeniť situáciu, naplniť vás, či celkom vyprázdniť alebo hlboko do pamäte vryť stav a udalosť, v ktorej sa nachádzate. Niekedy sú silnejšie ako naše vlastné vedomie, kľudne si prevalcujú hrdé myšlienkové a logické ja, a rozšliapu ho v horúcom zmätku na palete plnej farieb. My potom len ako spomalený film sledujeme naše činy z poslednej rady kina Mozog. Amygdala si preberie velenie, kedy uzná za vhodné, aby nám zachránila život alebo nám ho pokazila - ublížením iným či sebe. Prúdenie. Ovláda naše pohyby, telá, vedie nás k dokonalosti. A chirurga doslova preberú po osemhodinovej operácii - tej najlepšej, akú kedy urobil a on si dodnes len matne spomína presné a neochvejné pohyby svojich rúk, ktoré neboli nikdy tak šikovné a on nebol nikdy tak pokojný. Umelcov už prúdenie asi neprekvapí, veď predsa dennodenne meditáciami a drogami usilujú o to, aby sa zbavili prítaže svojho ega, ich oceľovej gule na nohe, a svoje emócie „vyzvracali“ rovno na plátno, do kláves, slov a viet, či do kameňa. Emócie, ako neštiepené jadro, driemu v nás, čakajúc na impulz, aby explodovali do temperamentu, a keď nemôžu extrovertne von, aspoň introvertov poobíjajú vo vnútri - kýchnite so zavretými ústami! Všetci viac, či menej čítajú emócie ostatných. Mamy nás to učia. Z obočia, pokrivených pier, pohľadu, trasu rúk a hlasu. Ja som začal premýšľať, ako emócie vyzerajú. Ako by mohli vyzerať, keby sa zhmotnili. Chladné, horúce, červené, modré, mäkké a tvrdé, mokré a páliace. Rozhodol som sa ich hľadať s foťákom niekde okolo. Niekde sa tu predsa musia váľať. To hľadanie má jednu výhodu, aspoň kúsok tej nájdenej emócie prežívam pri fotení, skúsite aj vy?
