Stačí si otvoriť Photolife, v ktorom ja na každej druhej strane donekonečna opakovaná dogma zlatých rezov, vyvážených farieb, nevyhnutnosti polarizačných filtrov a jediná „správna cieľová kompozícia“ toho-ktorého námetu, či témy. Kto uhne, ocitne sa v rubrike „ukazujeme chyby začínajúcich“, kto nafotí snímky presne podľa vzoru „veľkých“, dočká sa uznania a povzbudenia do ďalšieho zlepšovania, keďže ešte stále nedosahuje úroveň dogmu kázajúcich majstrov.
Osobne mám radšej, keď mi skutočný umelec a individualista povie svoj názor na fotografiu - všeobecne i na moje snímky. Vtedy mám možnosť zamyslieť sa - zistiť, či mi jeho techniky a prístup pomôžu lepšie vyjadriť, čo cítim ja. Umenie je forma sebaprezentácie, vyjadrenia emócii či myšlienok, má hodiť lano, ktorým spojí umelca s prijímateľmi jeho tvorby, či už kvôli naladeniu na tú istú frekvenciu alebo aspoň poriadneho potrasenia.
Aj pre mňa je zlatý rez často najlepší. Samozrejme, že je pre diváka príjemnejšie, ak fotograf rešpektuje líniu, ktorou divákovo oko sleduje výslednú fotografiu. No, čo ak nechceme, aby sa divák pozeral svojim spôsobom? Čo ak jeho zrak vedieme našimi cestami? Aby pochopil, aby vybočil zo stereotypného premýšľania o svete okolo nás.
Zmyslom nie je rebélia. No nie je ním ani nasledovanie prúdu. Nebránim nikomu vzdelávať sa pod strechou „správneho“ technického prúdu, rešpektujem to. Len ma mrzí, že tomuto trendu podliehajú aj vystavovatelia, odborné komisie regionálnych súťaží a nakoniec aj redakcie fotografických časopisov, ktoré ovplyvňujú celú fotografickú obec. Nejde im o rozvoj osobností, ale o ich pestovanie na veľkej umeleckej plantáži. Kolíky už čakajú na priviazanie rastliniek.
Ja nechcem ísť týmto smerom, ďakujem. Všetci títo „priemyselní umelci“ majú svoje miesto vo výrobni fotografií, určených pre tablá a doklady, a možno v technickom spracovaní reklamnej fotografie, ktorá je však bez originálneho námetu a pútajúcej, priam niekedy šokujúcej, kompozícii odsúdená na neúspech tiež. Nechcem patriť medzi usmernených umelcov, ja sa nestanem jedným z cestárov, ktorí s vyfasovanou šablónou maľujú na križovatky šípky. Síce im každý šofér rozumie, šípky sú dokonale rovnké a spĺňajú účel, no na každej križovatke sú úplne rovnaké a neskôr ich už skoro nevnímam, lebo aj tak v pravom pruhu ukazujú doprava a v ľavom doľava. Všimnem si len žltý kosoštvorec, ktorým niekto orámoval dieru v asfalte. Ten defekt došiel až ku mne, dokonca aj s vulgárnym podtextom. Možno to je umenie...
Blog je pre mňa médium, ktoré mi umožňuje prezentovať sa individuálne. Dokonca sa tu môžem virtuálne stretávať so zaujímavými ľuďmi, ktorí sa venujú svojmu textu i obrazu a sú pre mňa umelcami. Preto som sa rozhodol otvoriť okno do mojej fotografie týmto spôsobom. Spätná väzba v diskusii a názor lepších kolegov ma, verím, bude posúvať viac vpred, ako odborné komisie skúpe na slovo alebo časopisy vychovávajúce jednotnú komunitu s jasným vymedzením kvality, ako ju chápu oni. Pre mňa je kvalitou pochopenie vás, divákov a fotografov, vaše pocity, či zamyslenie.
Ďakujem za vaše budúce názory. Inšpirujme sa navzájom k individuálnym štýlom.
