Padali slová chvály na kuchárske umenie a autorka pokrmu, moja mama, sa rozplývala pod pozitívnou kritikou. Zo samej skromnosti však prehlásila: „No ale škoda, že k tomu teda nie sú tie uhorky so smotanou“ (v originále tomu hovoríme „okurky s kyškou“).
Zasmial som sa, veď čo všetko k tomu nie je: „No a škoda, že k tomu nemáme aj domácu smotanu.“
Začali sme sa hecovať.
„A keby sme to tak jedli z poriadnych tanierov.“ (na chalupe máme „tie ostatné riady“)
„A keby sme to tak mohli jesť na terase.“ (bolo pekne)
„A z tej terasy by mohol byť výhľad na more.“ (milujeme more)
„A na tú terasu by nám to servírovala obsluha!“ (sme leniví ako všetci)
„Hore bez!“ (a boli medzi nami aj chlapi)
„A ešte keby nám tak servírovala morské príšery na masle a čerstvú šťavu z nektariniek!“
„Moment!“ vravím práve vo chvíli, keď v žiari slnka zapadajúceho medzi modré vlny na obzore kladie opálená devätnástka iba v spodnom dieli plaviek (oci, dík) predo mňa tanier s krevetami, „Veď perfektné jedlo už máme, leží priamo tu na tomto stole!“
A bum, nahotinky zmizli, dlažba zdrevenela, dosť sa schladilo a za oknom sa vo vetre trepotali posledné listy susedovie orecha. Doma je doma a ja si tak vravím: Že sme niekedy nenažraní, to nám povie aj vlastná elektronická „hovoriaca“ váha, ale že sme „nenažraní“, na to prídeme až potom, čo minieme šialené peniaze na výlet k moru a striptérku, čo konečne odhalí holú pravdu - že polovicu toho, čo chceme, už dávno máme, alebo že sme vlastne chceli benzín do starej kraksne a nie nové auto, keďže po roku zistíme, že namiesto vysnívaných výletov trčíme doma a šetríme na poistku. Mám rád vyprážaný karfiol rovnako ako tie krevety, vychutnám si, čo dokážeme navariť.
