Za hodinku slnko klesne celé za neostrý horizont a odhodlane sa rozžiaria prvé štvorce veľkých okien. Potom sa pridajú aj obrovité reklamy na strechách vysokých skleníkov a dlho na seba nedá čakať ani do neba sa týčiaca, umelecky nasvietená Eifellova veža. S pribúdajúcim šerom vybuchujú ďalší a ďalší bojovníci s tmou, až nakoniec ozrutne rozľahlý Paríž blčí do temnej oblohy ako obrovský požiar. Svetlá sa rozsvecujú a zhasínajú a zúrivo miešajú, meniac farby, intenzitu a miesto. Celé mesto nepokojne bliká do okolia.
Na Seinu, ako obvykle, vyplávalo dvojnásobné množstvo výletných lodí, ktoré ponúkajú za nehoráznu sumu peňazí rýchlu a nepohodlnú plavbu nočnou metropolou. Večer, čo večer sa stovky turistov tlačia v rozľahlých davoch a šliapu si po nohách, aby si kúpili lístok a na tridsať minút sa zviezli po špinavej rieke, kde jediné, čo stojí za pozretie je farebne nasvietený Notre Dame, ak ho pravda nebude zrovna ukrývať lešenie. Ostatné by totiž mohli vidieť aj doma.
Večer však neostane dlho v meste, onedlho predá štafetu noci. Tá ale nemieni s ohňom bojovať. Radšej pokojne a trpezlivo počká, až sa odporcovia unavia a pohasnú sami. Aj dnes tak bude. Postupne to vzdáva jedno okno za druhým, až po polnoci, ako koniec táborového ohňa, ostávajú už len drobné iskričky zabudnutých svetiel a barových neónov. Jediní, ktorí celý čas zotrvali pevne na svojich miestach, lampy pouličného osvetlenia, teraz sami strážia zvyšok dňa v smutných a porazených bulvároch, ktorými sa len kde-tu predierajú podgurážení hostia nočných podnikov na svojej ceste domov, či do iného baru, ktorý ich prichýli, keď nechcú myslieť na svoje každodenné problémy.
Mesto si znova raz trocha odpočinie od chaosu bežného dňa.
Takto dnes utíchlo a stmavlo aj Parížske predmestie. Len posledné okno desať rokov starého činžiaka namodravo sliepňalo, a ledabolo nahrádzalo pouličné osvetlenie, ktoré pred mesiacom ktosi rozbil. V modernom kostole o dve ulice ďalej sa spustila reprodukcia zvonov z kazetovej pásky a preťala tak mŕtve ticho. Boli štyri hodiny ráno a svetlo vychádzalo z monitoru novinára Georgesa Fabiusa, ktorý vo svojom byte na treťom poschodí surfuje na internete. Presnejšie, prezerá si stránky s informáciami, ktoré ho vôbec nezaujímajú, ale na ktoré len tak náhodou narazil. O tom svedčí aj zmesica tém v jednotlivých oknách na obrazovke – ministerstvo financií, konflikt na Filipínach, pornografia, domovské stránky Cessny, fotografie amatérskych umelcov, Ferrari club a fantasy literatúra.
Zabíjal čas. Spať sa mu nechcelo, lebo je dlhoročný nočný vták.
A čo by vlastne robil len tak v posteli? Nemal si ku komu ľahnúť. Nemal byť ani kto na neho zlý, že zasa ponocuje a venuje sa počítaču, nemal sa s kým ani pohádať. Žil sám.
A teraz vlastne rozmýšľal, prečo to tak je. Ako takmer každú noc, keď civel do monitora a mechanicky listoval webovskými stránkami bez toho, že by prečítal jediné slovo. Poznal ženu, s ktorou sa dokázal milovať do spoteného bezvedomia, s ktorou sa rozprával, ktorá naplnila jeho byt, život a dušu a ktorá s ním chcela ostať a zbaviť ho tejto odpornej samoty. Ženu, s ktorou bol šťastný. No odrazu akoby niekto nožnicami odstrihol tú pestrú stuhu. Zrazu všetko zosivelo a ostali len samotárske myšlienky, sadisticky sa zakrádajúce každú noc. Nevedel sa im brániť.
Už to bol pomaly rok, čo zabili Myrielle a on ju stále nemohol opustiť. Svetlohnedá rakva zapadla do dažďom rozplavenej jamy, poniektorí sa premohli a umažúc si kabáty hodili dnu mazľavé blatisté hrudky a vyjadrili úprimnú sústrasť jej rodičom, vytrúc špinu do ich rúk. Nuž a potom išli všetci pokojne domov, len Georges si so sebou zobral aj Myrielle.
Odvtedy s ním bola vlastne všade. Vo sne, na ulici, v sprche, v každej voľnej myšlienke. Vracala sa kedykoľvek s drzosťou jej vlastnou a nezameniteľným úsmevom, aby rozprávala, milovala a šibalsky žmúrila svoje mandľové oči, ale najmä aby ho trápila stále mu pripomínajúc jeho nemohúcnosť dotknúť sa tej predstavy. Každý deň prežíval s ňou.
Pripadalo mu ironické, že presne tak si to predstavoval. Naveky svoji. Dokonca presvedčil sám seba, že keď zomierala v jeho náručí, sľúbil Myrielle manželstvo naozaj, nielen preto, aby zmiernil jej bolesť.
Dnes na jej hrobe tróni honosná a zaprášená tabuľa prvotriedneho mramoru – posledný dar od rodičov. Na nej leží kytica ovädnutých kvetov. Sú tam od soboty. Od každej božej soboty, keď tam Georges kyticu donesie a ticho postojí. Nemyslí pri tom na nič, len čaká, až ho prepustí. Mal pocit, že už tam chodí len kvôli sebe.
Ale nepomáha to. Myrielle sa vôbec nechce pod odpornú tonu hliny a kameňa. Alebo ju nechce pustiť on? Možno. Pre tú ohromnú nespravodlivosť. Bola to sproste naplánovaná vražda a mala to byť vražda Georgesa Fabiusa.
Vedel, že žije, lebo ona je mŕtva a žije aj preto, lebo nikdy nikde nepovie, kto a prečo ju zavraždil, hoci to dobre vie. A vyčítavé, tvrdé pohľady Myrielliných bohatých rodičov stále zreteľne vypálené visia nad každou Myriellinou návštevou v jeho hlave. Ty si ju zabil, hovoria. Netušia, že ich dcéra a jej nevyhovujúci milenec sa stali obeťami čohosi väčšieho, figúrkami na šachovnici vyrobenej špinavými politikmi, tajnou službou a jedným obchodníkom so zbraňami.
Veľa otáznikov bezosporu, ale nikoho už dnes nezaujímajú odpovede. Už je to minulosť. Tá osamelá mŕtvola nezmení nič okrem stavu mysle jedného novinára.
Georgesa odrazu prestal baviť internetový chaos. Miestnosťou sa ozvalo ostré šťuknutie vypínača na počítači. Ševel ventilátora sa stratil a izba dokonale stíchla. Privrel oči, nebolo mu dobre ako každú noc bez nej. Ostal nehnuto sedieť v nepohodlnom látkovom kresle, počúval iba šum svojej krvi v ušiach a pozeral do čiernej obrazovky. Tam nie je odpoveď, tam je len mŕtvo. Prisahal by, že zasa počuje a cíti Myriellin dych za svojim chrbtom. Teraz zaševelila aj poduška, určite! Neotočil sa. Urobil to tisíckrát a vždy bola tá posteľ prázdna. Ako on.
Začalo svitať, oknom sa vplazilo bojazlivé šero. Odraz jeho tváre sa neochotne začal zjavovať na skle monitora. Ostrý nos vykukol prvý, a potom lesklé oči. Nakoniec pribudli vystuplé lícne kosti a fúziky pod nosom. Tento sivý odraz až priveľmi zodpovedal poblednutej novinárovej tvári. Len sýtomodré oči dávali originálu živý nádych. Neznášal takúto samotu. Chýbala mu osoba, čo ráno napraví jeho kravatu, venuje dlhý bozk a večer sa ho spýta, čo bolo dnes nové v práci. Chýbala tu Myrielle s tým svojim nekontrolovaným smiechom, tou jej prihlúpou starostlivosťou a potrebou každú chvíľu sa ho dotknúť. Ale najviac zo všetkého mu chýbalo teplo sálajúce z jej rozospatého tela schúleného v jeho náručí. Trocha kruto boh lieči romantizmus – pomyslel si trpko.
Náhle pocítil dusno a úzkosť z toho všetkého, rýchlo vstal, podišiel k dvojdielnemu oknu a roztvoril ho dokorán. Zhlboka sa nadýchol a chladivý vzduch naježil chĺpky na jeho predlaktí. Jesenné rána vedia byť už riadne studené. Zacítil pach spáleného uhlia. Mal to rád, pripomínalo mu to rodičovský dom. Palcom si pretrel oči a pozrel na západ k zašedlým siluetám Paríža napoly prikrytým sivým smogovým oparom. Nad morom budov všakovakých tvarov, naľavo od kopčeka so SacreCeur sa týčila dominantná Eifelova veža a svojou špicou akoby trhala ten dusivý mrak.
To je pôsobivé! – vykríkla svojim hlasom opäť Myrielle v jeho ušiach. Georgesov ranený mozog ju vedel dokonale reprodukovať, do nosa mu udrel aj jej parfém. Akoby stála rovno za ním.
„Bože, prečo ma musíš strašiť práve ty, Myr?“ zašepkal do prázdnej ulice.
Odpoveďou mu bol jej zvonivý smiech. Taký ľahký a úprimný. Ten odporný tlak na spánkoch a ona...
Takto to nejde!– vykríkol v duchu – nesmiem sa zblázniť. Zabuchol okno, razantne rozglábil skriňu a vytiahol odtiaľ svoj prvotriedny oblek od Armaniho, pestrú kravatu a snehovobielu neznačkovú košeľu. Hodil to všetko na posteľ, pridal striebornú nokiu odpojenú od nabíjačky a čisté ponožky. Potom zaťal zuby a začal sa chystať na ďalší obyčajný deň vo svojej kancelárii, počas ktorého nikto nesmie zistiť, že Georges Fabius iba živorí, pretože polovicu svojej životnej energie dáva nemŕtvej Myrielle.
