A potom prišiel človek a povedal: „Loptu si beriem, pretože som ti zakázal hrať sa s vianočnými ozdobami, daj si náhubok, lebo si psisko nebezpečné - z vlka vyvinuté, a padaj z toho trávnika, kto to má kosiť, keď sa všade váľajú tvoje „poklady“?!“
A psíka z raja vyhnal.
Je síce fakt, že „loptička“ človekovi patrila, keďže ju kedysi kúpil vo výpredaji a že psa vlastne človek „stvoril“ (ak sa budeme držať terminológie legiend) domestifikovaním vlka, nuž ale trest to bol krutý.
Psie oči sa obrovskou krivdou vzopäli hore k človekovi až beľmá odhalilo, hovorí ďalej legenda, a jazyk sa mu obtrel o chodidlo. I pes takto preštekol: „Človek, keď loptičku mi berieš a trávnik upieraš, keď z môjho raja ma vyháňaš, ako keby si vraždu spáchal, moju psiu podstatu zadusil si!“
Vtedy ešte človek psovi rozumel, lebo všetky živočíchy si rozumeli (aj len tak bez jazyka, skrátka sa poznali, lebo spolu žili) a všetci mali svoje kúsky prírody. Iba človek chcel mať všetky. To len preto, že bol najmúdrejší a zistil, že ich mať môže. A tak ho rozzúrilo, že ešte aj pes, ktorého sám na svet z vlka vyviedol sa vzpiera jeho rozhodnutiu a tak:
Z výšky hromoziac, z pocitu stvorenia cítiac sa ani boh, zareval na chlpatého pudla pri svojich nohách:
„A za drzosť svoju, za trest! budeš nie len mne, ale každému človeku slúžiť na čokoľvek, čo povie, čo si zamanie.“
A zacvakol večný obojok na psí krk.
Rottwailer bránil sa a vzpieral, drápy do trávnika zaťal, aby vyvliekol sa z nechcenej väzby, ťahal, chrčal a poskakoval okolo šnúry ako vták do siete chytený. Slabý bol. Príliš bezstarostný predtým. Po chvíli teda chvost svoj stiahol medzi nohy, oči sklopil. Teraz je človekov, povedal si smutne a úchytkom ešte pozrel na svoj trávniček na obzore, kým dvere veľkej čiernej búdy, čo človek mu zmajstroval, za ním sa zatvorili.
Pes teda, s pocitom nespravodlivosti, na veľkého Boha obrátil sa: „Pane, prečo viac nemôžem sa hrať slobodne s loptičkou, prečo musím na dobré i zlé človeku slúžiť? To je nespravodlivé! Nech je človek len dobrým alebo nech môj raj mi dá späť.“
Pán boh sa zamyslel i povedal: „Človek musí človekom ostať a pes psom. Tak som určil. No pomôžem ti pes, lebo s človekom to nebudeš mať ľahké, viem čo vravím.“
Pes s nádejou v očiach dvakrát zavrtel chvostom.
Boh z výšky svojej napokon riekol a stalo sa: „Pes, budeš naveky človekov a slúžiť mu na dobré i zlé, ako povedal, ale staneš sa múdrym! Budeš vždy presne vedieť, ako sa tvoj pán cíti, budeš vedieť vždy zistiť kde bol a čo prežil, ostaneš vždy veselý, dôverčivý a verný. Budeš mu najlepším priateľom. Staneš sa zrkadlom človeka v dobrom i v zlom a puto tak bude mať dva konce ako palica. Keď sa staneš múdrym, povieš mu, kedy je zlý, to len najlepší priatelia dokážu.“
Nemecký ovčiak neveriaco nahol hlavu a vztýčil uši.
Boh si to všimol a vysvetlil: „Lebo iba tak človeku zabrániš robiť to najhoršie. On si ťa podrobil a ty ho teda budeš strážiť inak ako si on myslí.“
Pes sklamane ohrnul gambu: „Takto mi chceš pomôcť? Veď ma rovno skántri, keď mu pravdu o jeho zlobe poviem. Mám ja, a všetci moji súpsovia trpieť, aby človek dokázal byť lepší?“
„Áno, ako trpí najlepší priateľ, tvoje puto s človekom tak nezmizne, ale bude to najhodnotnejšie aké dokáže medzi druhmi existovať,“ doplnil už netrpezlivo Boh.
Westík sa otriasol od hlavy ku chvostu: „Brr, lenže ja zabiť človeka nechcem, ak ma to sám nenaučí, ale on psa zabije ako nič, so všetkým živým to tak dokáže, toto ja nechcem, pane!“
„Nebudeš sa protiviť vôli božej, viem, čo je najlepšie pre psa,“ riekol boh rozhodne a stalo sa tak ako povedal.
No pes, odrazu už múdry, vedel presne, čo ho čaká. Vedel, že človek mu dokáže priniesť slasť, potravu, teplý domov a istotu, no vie rozdávať i bolesť agresiu a zlobu. A pomyslel si teda, veru, nebudem ja mu hovoriť, kedy je zlý, za to ma vždy stretne len trest a nebude človek počúvať obsah mojich slov, iba hnev mu privodím. To teda nie. Prestanem ja hovoriť! Nič mu nepoviem. A riekol v ten čas posledné psie slová: „Človek, som tvoj, to nezmením a som i tvoje zrkadlo a keďže boh ma urobil dobrým, nikdy ti zlé neoplatím, iba ak zo mňa ty zlého urobíš. No odteraz už neprehovorím a ty premýšľaj, kedy zle robíš, kedy mi ubližuješ a nech hryzie ťa svedomie, ak ublížiš takému dobrému tvorovi ako som ja.“
Legenda v poslednej svojej vete vraví, že až človek bude dobrý k svojmu psovi, až dokáže najlepšiemu priateľovi i bez slov načúvať a pochopiť, kedy zle koná, až potom príde deň, kedy pes znovu prehovorí, lebo potom človek a pes budú hovoriť a stanú sa dovedna lepšími voči svetu. A z vďačnosti mu človek vráti jeho trávnik i jeho loptičku a pes už nebude viac chcieť sňať svoj obojok, lebo konečne nájde tvora rovnako dobrého, ako je on sám a bude chcieť navždy mu slúžiť, aby slúžil dobru.
Boh vraj potom zváži, či bez zla je potrebné dobro a ak nie, tak načo by bol celý svet, to večné ihrisko a bojisko zla a dobra? Možno ostane vo vesmíre len trávnik a loptička. A ak je čo i len trochu rozmarný, nechá si na ňom psíka pre svoje potešenie.
Je to však iba legenda, ktorú si medzi sebou podávajú generácie psov tak, ako sa im páči, Boh vie, čo je pravda a my, akí sme naozaj.
