Už dávno s úsmevom tvrdím, že psíky sú ako deti, ale netušil som, že ma zopár príhod presvedčí aj o vice versa tvrdení. Prednedávnom mi môj známy, veterinár, rozprával o tom, ako je jeho trojročná dcéra "úplne skvelá a šikovná", keď sa vonku hrá. Len čo sa totiž naučila chodiť, začal jej hádzať loptičku a ona nadšene prináša a prináša a nikdy ju to neomrzí. Pri hľadaní sa síce orientuje viac zrakom ako čuchom, pripustil sklamane, ale inak je veľmi múdra. Pomyslel som si, že niektoré profesionálne deformácie sú hrošie ako iné.
No že aj ja môžem vnímať deti touto optikou som s prekvapením zistil vtedy, keď ma môj synovec, v tej dobe dvojročný, s vervou uhryzol do ucha. Moja prvá reakcia bola: „Fuj, nesmieš!“ a nech mi je odpustené, že mysľou prebehli slová "očkovací preukaz".
V Chorvátsku, neďaleko chaty bola naša takmerčierna (o tom inokedy) fenka Alex úplne nešťastná, keď chlapček odvedľa deň, čo deň preznačkoval jej teritórium na tráve za bungalovom. Mal to po ceste na pláž a asi vždy zabudol doma spraviť, čo sa patrí. Ten zúfalý pohľad môjho psíka na cikajúceho chlapca by som vám prial vidieť! Ako keď v kreslenom filme visí nad zachmúreným Jerrym otáznik medzi dvoma výkričníky.
Deti naozaj niekedy veľmi pripomínajú správanie sa mláďat iného druhu. Veď spomeňte si na "psie oči", ktoré dokáže vaša ratolesť upierať na rodiča pri pokladni: „kúúp mi...“.
Samozrejme, že toto nemyslím úplne vážne. Na druhú stranu, čosi predsa len majú takmer zhodné. Spoliehajú sa vo všetkom na nás, rodičov a aj iných dospelých. I do studne skočia, ak im mama povie, že sa nič nestane. Neradi sú sami a uveria i tomu, ako ste premohli štyroch medveďov a teda ich predsa dokážete uchrániť aj pred mäsožravou, smrteľne jedovatou a útočnou dážďovkou. Veď preto sú deťmi, pre svoju dôveru, nevinnosť, bezbrannosť a odkázanosť na tých veľkých.
Každé mláďa v zvieracej ríši chráni baby scheme – keď dospelý jedinec uvidí stvorenie s priveľkou hlavou oproti telu a velikánskymi, široko roztvorenými očami, neublíži. Inštinkty sa preladia na mierumilovnú schému správania a malé šteniatko čivavy môže špicatými zúbkami ťahať za ucho obrovského, inak ostrého, rottwailera.
Aj my si chránime svoje mláďatá. Ublížiť dieťaťu je v našej spoločnosti zločin, ktorý často medzi sebou neakceptujú ani zločinci sami. Je to tabu. Poburuje, volá ihneď po pomste. Samozrejme. A rovnako samozrejme sa u mňa takéto pocity dostavili po prečítaní textu o obesení psíka na stránke www.uvp.sk. Zacitujem len „Sučka nemala krátku smrť. Zdupaný sneh, zadné nohy tesne dotýkajúce sa zeme, modrastý vyplazený jazyk, množstvo slín, ...dlho bojovala o život... aby snáď neunikla, zapichli do nej ostrý hák na konci lanka, ktorý ju dusil.“
A nestalo sa to len raz. Keď si predstavím, ako tam sedí a pozoruje chrčiaceho tvora ako pomaly a bolestne umiera, prosiac pohľadom o akúkoľvek pomoc, ako cynicky nevníma, alebo sa naopak kruto vyžíva v jeho bezmocnosti, ako sa smeje psej dôvere, že išiel priateľsky s ním a nechal si na krk uviazať obojok, čo tentoraz neznamenal hru vonku ale krvavé umieranie na mraze a ako bezbranne sa poddal svojmu katovi, tak sa len ťažko bránim slzám pomedzi zlosť. Naše deti, hrajúce sa vonku v zimný podvečer, sú totiž rovnako bezbranné a dôverčivé ako ten obesený pes. Chráni nás zákon. Ľudí aj zvieratá. Obesenie ktoréhokoľvek z nich je trestné, ale so zimomriavkami na chrbte si uvedomujem, že rozdielom medzi usmrtením týchto dvoch stvorení je iba hranica vyššej sadzby v zákone.
Nie, nekritizujem nikoho. Veď UVP, alebo ktokoľvek z nás, si vždy splní svoju občiansku povinnosť a podá pri takom náleze trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, a polícia si koná svoju povinnosť v rámci počtu prípadov a množstva zdrojov, ktoré má k dispozícii. No tento odporný človek sa možno ani len nedozvie, že by ho niekto za tento čin chcel trestať zákonom. Proste si týra a usmrcuje zvieratá na dennom poriadku a bez jedinej myšlienky na možnosť pykať. Užíva si to, má to jednoduché a ľahké. Chytí, obesí a pozoruje.
V posledných dňoch hľadajú Dr. Heima niekde v Španielsku. Nebojím sa porovnania a poviem, že nemusíme chodiť tak ďaleko, aby sme stretli takýchto „doktorov“. Predstavte si, že jeden žije rovno tu, na „našom dvore“. Ako dlho bude trvať, kým prerazí tenkú papierovú hranicu medzi dvoma zákonmi a na miesto psa proste vezme vášho syna a zavesí ho na ten istý konár?
Možno preto má zmysel sa starať aj o práva zvierat a nemyslím tým iba zákon. Ošetrujú a formujú prostredie, kde dnes, za istých podmienok, stále môžu beztrestne vyrastať zrúdy, aké sa utrhli z reťaze len v období vojen. Neveríme snáď, že tam, v tom "vzdialenom" zvieracom svete sú to len také úlety, z ktorých vyrastie alebo neprenesie ich do nášho. Existuje len jedna bezbrannosť, jedna brutálne zneužitá dôvera - je to vždý tá istá krutosť, dokiaľ na strome visí čokoľvek živé.
Ešte stále je nám jedno, že niekto susedovi podrezal mačku, alebo že náš známy každý deň svojho hladného psa namiesto raňajok dokope? Dobre, ale vedzme, že sme na rade.
