Yee Wan sa pri svojej ceste po východe nevyhnutne musela stretnúť s Rómmi a ich spôsobom života. Keď prvý raz videla „gypsies“, obraz ľudí v poloroztrhaných šatách, vzchádzajúcich s kočiarikom plným nazbieraných haraburdí do obydlia pozbíjaného z vlnitého plechu a oknami zakrytými starými handrami, ju veľmi prekvapil. Pokladala to za slovenskú chudobu. V istom zmysel sa nemýlila, no hneď som jej vysvetlil, že cigánska osada je spôsob života, nie iba chudoba, že tí ľudia niekedy majú aj auto a mobil, ale žiť ostanú tam – v osade. Viedli sme polemiku, či chcú alebo musia.
V rámci spoznávanie Slovenska, som jej bol ukázať aj oltár majstra Pavla z Levoče. Pred vstupom do chrámu moja mama uviazala dvoch našich malých pudlíkov pred kostolom a šli sme sa kochať. Keď sme boli po chvíli zasa vonku, oblial ma studený pot. Civeli sme na prázdne miesto. Kde sú? Kto je psíčkar, pochopí, že sme práve prišli o členov rodiny.
Okamžite sme sa rozbehli do okolitých uličiek, či sa nejako neodtrhli a netúlajú sa. Levočou sa ozývalo hlasné „Terííí“ a „Kamííí“. Mame došlo ihneď, že nemohli sami rozviazať uzol urobený cez hrubý vodítkový navijak. Keď okolo bežalo malé cigánske dievčatko, celkom predpojato sa opýtala: „Prečo ste ukradli psov?“
Desaťročná slečna sa zarazila: „Sme ňeznaľi, že to vašo!“ vyhŕkla.
Mama schmatla dievča za ruku: „Doveď ma k nim.“
V tom čase som ich dobehol už aj ja a mierili sme do vedľajšej uličky, k ošarpanému domčeku. Dnu sme sa báli ísť a aj tak práve von vyšiel otec rodiny v ušmudlanom tričku: “Co chcece?“
„Vráťte nám psov.“
„Ja už ich ňemam,“ pokrčil plecami.
„Jak to? Kde sú?“
„Už mi ich odvedzel k bratovi. Hentam,“ kývol ledabolo dole ulicou.
Mame sa triasol hlas: „Tak ideme k bratovi.“
Cigán nás poslal tam, kam už dlho nikto nie a zašiel dnu. O chvíľu vyšla jeho manželka.
„To buľi vaše psi?“
„Hej, vráťte nám ich,“ pridal som sa.
„No ta šebe ich ľepše merkujce. Še straciľi a my vam ich našľi.“
„No ťažko by sa sami rozviazali a trafili k vám domov.“
Nereagovala.
„By sce mohľi dac dajake naľezne.“
Aj by som otvoril peňaženku pri predstave, že ich práve vedú na domáci bitúnok, ako je v tých krajoch obvyklé a ako naše dve naivné a nemé stvorenia, vypiplané od mala, cvičené a naviazané na pána nechápu, čo sa deje. Pri predstave, že jedna z nich žije iba vďaka tomu, že ju mama prvý rok kŕmila ako hus a že teraz musí brať každý deň lieky, si na špinavom dvore hľadá zvyšky mäsa, ktoré vlastne nedokáže stráviť a slúži ako dočasná hračka detí, ktorým rodičia iné nekúpia, tak pri takej predstave by som platil, lebo v taký moment kašlem na peniaze.
No moja mama dostala práve impulz vzdoru a zvýšila hlas: „Ak mi okamžite nevrátite psov, idem hneď na políciu a vrátim sa tu s policajtom.“
Cigánka nás poslala tam, kde jej manžel, no na jej príkaz nám deti doviedli vystrašené kučeravé stvory a za chrbtom sme ešte začuli: „Šebe ich ľepše strážce!“
Tohto bola svedkom aj Yee Wan a znova počula slovo „Gypsies“. Tento incident ju paralyzoval dokonale, a zmohla sa len na pár otázok. Keď sa dozvedela, že dôvodom mohla byť detská túžba ale aj obyčajný hlad, neprehovorila nasledujúce dve hodiny. Nemyslím, že by jej vadilo samotný fakt konzumovania psov, ale to, že niekto zje toho vášho, toho jediného na svete.
Často sme sa ešte bavili tému „Gypsies“ a ich život. Prebrali sme možné dôvody, po ceste pozreli ďalšie osady a rozobrali, či naozaj chcú takto žiť – nezdalo sa jej to. Objasnil som jej story Luník IX.
Viete si predstaviť, že po udalosti v Levoči som nešetril negatívami a moje antirasistické zásady dostávali zabrať. No myslel som si, že pri tej všetkej objektívnej mizérii, som sa vnútornému rasizmu vyhol, ale až v jednom momente som pochopil, že nebyť rasista je oveľa hlbšie. Keď som jej totiž v posledný deň jej návštevy ukazoval z auta rómsku skupinku s kusmi železa, ako práve vchádza na dvor zberných surovín, že: „Aha, cigáni, možno majú aj dopravné značky“, znenazdajky sa ma opýtala: „A ako vlastne vieš, ktorý človek je Gypsy?“
