Zaradil som sa do dlhého radu hadiaceho sa k nápisu „LISTOVÁ PRIEHRADKA DODAJ“, uvoľnil si gombík od košele a čakám. Sledujem, aký program mi pošta pripravila. Videl som sedemkrát, ako animovaný pajko vchádza na poštu a čosi vybavuje (bez zvuku), trikrát som sledoval cestu klasickým perom a klasickým pánom písaného listu. Oznámkovaného, opečiatkovaného a doručeného nejakej slečne s titulkom „Pošta – posol dobrých správ“. V poslednom zábere, keď slečna číta práve otvorený list, sa zjaví aj onen chlapík, čo list písal. Docestoval za ňou rovnako rýchlo ako ten list? To veľkú dôveru nebudí, ale tak so zvukom by som si to možno neuvedomil. Medzitým sa mi OC Optima pokúsila štyrikrát predať domáce kino, trikrát mikrovlnku, všetko značky Orava. Jedna firma prezentovala akési supermoderné sieťové prepojenia, len som nepostrehol aká. Za takú reklamu by som agentúre nezaplatil.
Keďže program sa opakoval skoro tak často ako na našich bežných televíznych programoch, začal som zasa premýšľať. Najskôr nad tým, že pošta sa asi modernizuje, keď sa tam našiel progresívny manažér a raz do ticha porady navrhol: „Zavesme tam obrazovky, ľudia sa budú menej nudiť, menej rozčuľovať, takže aj personál bude mať menej stresové pracovné prostredie a keď pustíme reklamu, tak aj zarobíme!“ Jeho konzervatívni kolegovia možno spočiatku nedôverčivo zazerali, ale potom si vravia: „Bohvie, kto mladého dosadil do takej funkcie, veď vyskúšame.“ V najhoršom si nabije nos.
A tak programy bežia, ľudia čakajú. Prví klienti nového reklamného systému si zaplatili, samozrejme za akciové ceny, nejaké tie videospoty. Jedného z nich dokonca po čase napadlo urobiť si dotazník - Odkiaľ ste sa dozvedeli o našej novootvorenej predajni? A pozri ho - 10% zaškrtlo „malú veľkoplošnú obrazovku na pošte“. Správa o účinnosti reklamy sa rýchlo šíri a niektorí podnikatelia občas tiež musia zájsť na poštu, lebo „do vlastných rúk“, a tak aj „na vlastné oči“ uzrú najnovší reklamný produkt. A čo viac, uvidia propagáciu svojej konkurencie! Pod známym slovenským heslom, ktoré okrem iného aj najviac ovplyvnilo predaj ISDN (u nás tak nevyužitej a nepotrebnej služby), teda „Keď on, tak aj ja chcem!“ si firmy objednávajú ďalšie a ďalšie spoty. No odrazu (väčšinou, keď pozerajú do červených čísel) ich začne zaujímať aj to, za čo platia. Keď si dali reklamu na www.zoznam.sk, zaplatili za 100 000 videní. „Za koľko videní, do frasa, platím tuná?“ povedia si rozhorčene. Veď aj televízia, hoci predáva čas, vždy ho doplní „ruskovým koláčikom“ o sledovanosti a sme na čistom. A tak pošta, pod tlakom peňazí zvonku, začne počítať „waiting time“, teda čas čakania svojich klientov, čiže koľko sa, chudáci, nastoja v rade. Konečne, že?
Ale netešte sa, pošta tento čas nepočíta kvôli tomu, aby ho skrátila, ale aby sa dal ďalej speňažiť! A tak klient reklamného produktu „veľkoplošná obrazovka“ od tej chvíľe platí za „waiting time“ prepočítaný hladko, jedna ku jednej, na „watching time“ a klienti sú spokojní a dopyt po reklame sa zvyšuje. Jedného dňa, na porade vedenia, manažér zasa zožne pochvalu, pretože príjmy za reklamu rastú. Lenže rastú prirýchlo. Odrazu majú na stole objednávky rovnajúce sa objemu „watching time“ na dva mesiace dopredu a je ich každým dňom viac a viac. Nestačia dopyt uspokojiť. Čo urobiť, aby neprišli o ďalších 60 miliónov príjmu? No to nám predsa nikto neprezradí, to by bolo obchodné tajomstvo. To nie je nič na vynášanie z firmy. Len si tak nabudúce všimnite, či náhodou miesto dvoch obvyklých okienok, nie je otvorené iba jedno.
„Nech sa páči,“ prebrala ma zo sna a fikcií pekne nalíčená tridsiatnička za okienkom, som na rade. To sú len také úvahy. Tak ešte jednu: Neexistuje zlé alebo dobré rozhodnutie, ale existuje bezbrehý optimizmus, že očividne "nedobré záležitosti" sú vlastne logické a v poriadku, a potom ešte hlboká paranoja, že za všetkými zdanlivo dobrými rozhodnutiami číha nejaký osobný prospech alebo je to celé iba krytie úplne iného (prípadne zlého) zámeru. No ale prečo tam nebeží nejaká ukľudňujúca rozprávka? Mohla by byť aj z Oravy.
Dopisované 4.5.2006:
O deň neskôr kolega pri mojom popisovaní tohto príbehu lakonicky uviedol: "Radšej, nech tám dávajú prenos zo zadných kancelárií, že síce zákazník čaká, ale všetci tam neuveriteľne makajú." Odpovedal som mu: "To by nešlo. Uznaj, že najatie režiséra, tvorba scénara, herci a nakrúcanie by bolo strašne drahé. A dovolím si predpokaldať, že priamy prenos by nesplnil účel."
