Dnes je ten deň! – zvýsklo v nej. Šesťročné nôžky vedia úžasne rýchlo utekať. Schody brala po dvoch, rozrazila dvere a vybehla do parku. Sú tu! Pozrela do oblohy. Iskry v očiach. Má šancu. Ako za každým, aj teraz otrčila miniatúrnu dlaň s orieškami do neba. Dajte si!
Žmúrila oči a trpezlivo čakala.
„Mami, prečo nikdy nepriletia?“
„Sú plaché,“ odpovedala ozvena v mysli.
„Prosííím.“
Odvážili sa. Dnes nemajú strach. Bože, malý zobáčik tak príjemne šteklí v dlani! Konečne sa to podarilo. Nemohla ani uveriť, zadúšala sa radosťou. Je to ozaj tak? Stalo sa to? Farebný vtáčik zobal oriešok a ďalšie cupkali všade po bielom chodníku.
Usmievala sa na neho. Pohladila. Vtáčik sa vôbec nebránil. Len si pokojne ľahol do tepla privretých prstov. Zaspal - neuveriteľné, potešila sa. Teraz je princeznou vtákov, ako snívala. Veľmi opatrne vtlačila nežný božtek na žltú hlavičku. „Ste všetci moji,“ zašepkala, stojac sama uprostred vysokých, bezlistých briez. Princezná s mokrými topánkami.
Z hora sa ku nej znášali obrovské vločky, aby sa na horúcom líci premenili na kvapky. Obďaleč sa z halúzky zniesol „jeden jej“ na zem. Nevšimla si. Ešte pár minút bude malé telíčko vytápať do snehu jamku a potom zamrzne.
Vtáci sú poslovia radosti, vravela jej babička.
Rozbehla sa späť domov. Minula dom so zatlčenými oknami a už bola dnu.
Potichu otvorila dvere spálne. Aby nezobudila spiacich rodičov. Nemohla vydržať. „Pozriete, pozrite!“ šepla a triasla dlaňou na nimi. Prečo ich to nezaujíma? Už tak dlho spia! Vtesnala sa medzi nich, hoci dotyky už dávno nehriali. Malé telíčko sa uložilo k veľkým. Ešte zo dvakrát sa vyspí a budú navždy spolu. A potom im ukáže, že ku nej prišli, aj keď sú plaché! Prišli, lebo verila, že prídu! Lebo sú jej poslovia radosti.
Neskôr zaspali všetci štyria a vtáky leteli ďalej. Už na nich všetci čakáme.
Napísané, aby sme nezabudli na deti uprostred vojnových konfliktov, epidémií a biedy.
