No ani had nevŕtal tu dieru. On sa iba smeje, lebo svojim telom vie tak krásne urobiť oblúk pripomínajúci smajlíka. Roztrhli by ho spoločne na dve mŕtve dažďovky, len keby mohli! A keby sa nebáli. Zízajú do koruny stromu a had sa odrazu prestal smiať, skrútil sa do @ a zaspal. Sníva o tom, kiež by sa vedel naozaj smiať. Adam a Eva z neho urobili diabla, potom výsmešníka, nepriateľa číslo jedna a to len preto, že o ňom nevedia ani len to, že sa smiať nedokáže. Ale jemu je to jedno, dokáže iba zožrať jednu myš denne a vytrvalo visieť v úsmeve.
Adamovia a Evy nevedia nič ani o mladých stromčekoch. Hada sa boja, lebo niektorí zomreli po jeho uštknutí, ale kto by sa bál stromov? Škoda len, že list jedného z nich stačí požuť a hadí jed je neúčinný. Aj to je jedno, lebo neexistuje strom, ktorého liek by zabránil tomu, že jeden Adam zabije druhého, a hadi zabijú oveľa menej Adamov, ako sa ich skántri navzájom.
Kto urobil tu sprostú dieru do raja? Niekto škodoradostný... alebo niekto, kto chcel aby raj ostal rajom? Možno stvoriteľ raja, ktorý zistil, že jediný raj pre Adama je ten podrobený a čo je podrobené, nemôže slobodne rásť k rovnováhe a pritom raj nastane iba vtedy, keď sa misky váh ustaľujú, nie, keď na jednej z nich leží Adamova tučná laba. A tak asi plesol do oblakov a spravil to obrovské prepadlisko do raja na zemi. Aby sa ich zbavil a aby mohla byť rovnováha.
Teraz, po chvíli vesmírneho času, sa pôvodne rajské zvieratá zvíjajú na zemi ako prišliapnutý had a ten had sa nemá kam v úsmeve zavesiť. Spálené stromy suchými konárami vzpínajú ruky k nebu a prosia o pomoc. Hmyz hoduje na vyhynutých druhoch a Adamovia zbierajú svoje atómové hríby. Prečo – pýta sa malý psík s ožiareným pravým bokom a odpoveďou je mu len tiché rúbanisko, z ktorého stromov sa vyrobil posledný balík papiera, na ktorý vytlačili vyhlásenie vojny živým a aspoň kúsok nekonečného zoznamu mŕtvych. Evy plačú v kútoch za mŕtvymi Adamkami a želajú si zobrať do raja hore. Slepé detské oči hľadia spýtavo na hor, kto urobí dieru do tohto raja, aby prežila aspoň tá lienka, čo šteklí na zápästí.
Len, čo šváb odkráča najesť sa na inú ruku, ozve sa odkiaľsi hlas – túto dieru do raja si navŕtate sami, už len chvíľu a môžete ňou spokojne prepadnúť....
