Táto paranoia vo mne skrsne v každom novom domove. Niektorí susedia ma nezdravia, iní zas prehnane a pokukujú po tom, čo mám v taške. Niektorí sa milo prihovoria môjmu takmerčiernemu pudlíkovi (o tom inokedy) a niektorí 30 centimetrové stvorenie obchádzajú dvojmetrovým oblúkom, až mám niekedy pocit, že prejdú stenou a aj tí, čo sa milo prihovorili, to možno nemysleli úprimne. Počujem prešľapovanie za dverami vedľajšieho bytu, keď čakám na výťah. Všetci o mne všetko vedia, ja o nich nič. A minule som začul, že vraj tí mladí noví, to bude zasa hrôza, hluk, pes pošpiní stenu a prečo toľko chodia výťahom? Chce sa mi kričať: Milý domov dôchodcov, chodím výťahom, lebo za neho platím a bývam na siedmom poschodí furčianskeho mlhodrapu, lebo mraky do tejto výšky nikdy neklesli, ale budova je to na naše pomery priam výšková a párty doma nemávam a môj pes nelezie po stene, nie je pavúk, a je kúpaný častejšie ako... ááále. Na to sa musí inak, spomínam si na moje metódy v práci, tímbildink pri pive s nimi síce robiť nemôžem, ale ja si poradím.
Začal som hneď druhý deň hlasným "Dobré ráno, ako sa dnes máte?" a "Kam ste sa vybrali v takej zime?" a "Počkajte, pomôžem Vám." Už za týždeň sa mi dostalo vrelých odpovedí „Dobrý!“ a „Dnes to celkom ide“ a „Musím ísť na nákup, viete, chlebík a mlieko“ a „Dobré raníčko, mladý pán“. RANÍČKO, chápete?! Bol som na seba hrdý. No obraz mi kazil len jeden sused - vytrvalo odolával. Vždy zamrmlal svoje brý a kašľal na mňa. Mal do tridsať a nevedel som o ňom nič.
Až raz, vyjdem si tak na mezanín a pozri ho, sused si tu cez celú chodbu rozkladá udice. Krásne lesklé, nejaký ten vlasec a brašňa, vôbec tomu nerozumiem, ale mám informáciu - ide na ryby, možno s nejakou rodinou ak má a vôbec. Podišiel som k nemu s úsmevom a nadšeným hlasom vravím: „Čo, vy ste rybár?“
Nekresťansky dlhú minútu nebolo nič. Potom sotva dvihol zrak a mrmlavo odpovedal: „Trošku.“
Odteraz je pre mňa introvert nadávka! Zariekol som sa, že po tejto debate kašlem aj ja na neho. Tak mu treba. Ale čo ak je flegmatik a aj tak mu to bude jedno? Mne to nie je. Tu už nešlo o susedské vzťahy, je to dobrý sused, tu ide o osobnú hrdosť a výzvu poraziť mojou taktikou celý vchod. Veď je tak skvelá! Žiadny anineviemakosavolá musímsapozrieťnamenovku mi nebude kaziť skóre. Strehol som na ďalšiu príležitosť.
O necelé dva týždne som vošiel do domu a pozerám, dvere výťahu sa zatvárajú, v žltej štrbine vidím jeho tvár. „Počkáte ma?“ zvolal som bojovne. Vtrepali sme sa do kabínky a ja som stlačil šťastné číslo. Ticho. Rýchlo nejakú tému na konverzáciu. Počasie je blbé, zas povie len „no“. Robota? Neviem čo robí. 4.poschodie, pane bože, nepomôžeš? Pomohol. Odrazu som si všimol, že v tieni rohu za jeho nohami, kam som sa predtým nepozrel, lebo vo výťahu sa pozerá len na stenu alebo na topánky, bol pes. Poriadny kus vlčiačiska. Aj ja som psíčkar! Mám síce inú kategóriu, ale aj majiteľ malého športiaka sa predsa môže dobre porozprávať s vodičom Land Roveru. Zacítil som víťazstvo. Čo najbodrejšie a s nádejou v hlase som zo seba dostal: „Nevedel som, že tiež máte psa.“
Výťah zastal.
„To je suka,“ zamrmlal on a vystúpil.
