Pochopil som, že sú veci, ktoré sa už nedajú zobrať späť. Samozrejme s pribúdajúcim vekom ma prestali trápiť vázy a poháre po babke. Oveľa väčšie škody sa dajú urobiť na citoch, vzťahoch, na živote. Jazvy, ktoré sa nezahoja. Vždy, keď sa pozriete na krívajúceho spolužiaka, spomeniete si na svoj úžasný nápad liezť spolu na komín. Keď miniete zvyšok kože a čriev na ceste, vybaví sa vám okamih, kedy ste nechali svojho prvého štvornohého kamaráta zminúť pod kolesami auta. V hádke ste raz prezradili, čo na nej nenávidíte a ona na to myslí za každým, keď si nerozumiete. Vidno to v očiach, do ktorých pozeráte.
A pre to všetko som akosi prestal riskovať. Radšej premyslieť, ako raniť. Nemám rád tie tmavé obláčiky visiace nad rozhovorom, nad človekom, udalosťami, nad náladou. Vyvarovať sa im je však náročné. Obmedzovať riziko, domýšľať všetky dôsledky, nekonať impulzívne, nikdy neurobiť to, na čo máte práve chuť a náladu. Veľké ČO AK stojí ako múr z tehál pred každým vašim krokom. Najskôr nazrieť ponad a až potom sa opatrene štverať cez.
Až mŕtvy chlapec na strelnici mi povedal, že sa mám na to vykašľať.
Asi pred troma mesiacmi som bol na návšteve u rodičov a hneď prvý večer som sa vrhol na ovládač k telke ako hladová šťuka do rybníčka, a navolil STV2. Nebojte, nie som televízny maniak, ale doma nemám Discovery ani Spektrum, a som tak trochu maniak na zaujímavé informácie. Šesť dokumentárnych filmov a hneď viem, aké stopy nenechať pri vražde, koľko ton váži najväčšia loď na svete (mimochodom, viete si predstaviť sto tisíc ton?), že vtákopysk je jedovatý (keby ma náhodou uniesli do Austrálie), a tiež, že minca hodená z eifelovky nemôže nikoho zabiť, napriek dlho živenému mýtu o vražednom franku.
No a pred polnocou mi na Spektre ešte pustili jeden diel zo seriálu o vyšetrovaní zvláštnych úmrtí: Bolo popoludní, nedeľa, na mestskej strelnici sa strieľalo, v bare mestskej strelnice popíjalo. V jednom momente sa ozvala slabá rana a malý, asi šestnásťročný chlapec, sa sklátil z barovej stoličky na zem. Barman k nemu podišiel a zistil, že má v spánku dieru po guľke.
Keď prišli policajti na miesto činu, prehľadali prítomných. Nikto zbraň nemal. Potom sa išli pozrieť na strelnicu. Zaistili všetky pištole, aj keď sa zdalo nemysliteľné, že by guľka došla až do baru, keď uvážime, že budova bola oddelená od strelnice hrubým hlineným valom a na vršku takejto „hrádze“ bola ešte drevená zábrana z hrubých dosiek. Nemali sa čoho chytiť, tak urobili expertízu všetkých zbraní. A našli vražednú. Zatkli majiteľa, vyspovedali všetkých svedkov. Prišiel aj špecialista na výpočet dráhy letu guľky (dobrá funkcia, nie?) a z tejto mozaiky vyskladal neuveriteľný príbeh aj s cestou projektilu.
Celé sa to odohralo nasledovne: Chlapi na strelnici sa dohodli, že si urobia súťaž. Inštinktívna streľba „od pása“ z rôznych vzdialeností. Vystrelili z boxov prvé kolo a posunuli sa o desať metrov bližšie. Znova vykonali streľbu a podišli zasa dopredu. Museli končiť štvrtým kolom, lebo sa ocitli na čiare - hranici, spoza ktorej, z bezpečnostných predpisov, už nemôžete strieľať. Je tam kvôli tomu, že keby niekto vystrelil z bližšia, guľka by už mohla preraziť drevenú stenu. No bol tu ešte jeden háčik. Ak ste si mierne podrepli, a to osudný strelec urobil, dostali ste sa do uhlu, kde sa medzi násypom a drevenou zábranou vytvorila asi 5cm štrbina. Samozrejme tá bola dobré dva metre nad terčom, takže trafiť by ju musel nejaký amatér, strieľajúci naverímboha hocikam, a ešte by musela byť náhoda blbec. No banda niekoľkých blbcov dokáže neuveriteľné „zázraky“.
Osudný strelec mal na svojej zbrani upravenú spúšť tak, aby bola veľmi jemná a nebolo potrebné vyvinúť silný tlak na kohútik. Keď sa postavil na poslednú čiaru a z mierneho podrepu vystrelil, prvá guľka zasiahla terč. Spätný náraz zodvihol hlaveň o dvadsaťpäť stupňov a keďže zbraň bola prepnutá na automatický režim, jemne nastavený kohútik sa neúmyselne stlačil znova. Vystrelená guľka si to namierila k tej štrbine, zasiahla spodný okraj dosky a zmenila smer tak, aby akurát, takmer vodorovne popod strechu baru vpálila dovnútra cez plechovú stenu. Neuveriteľne hladko preletela skladom plných hrubých kovových tyčí poopieraných o stenu, prosto si našla medzeru medzi nimi, a prerazila ďalšiu plechovú stenu až priamo do baru. Teraz príde to najlepšie, či vlastne, najhoršie. Za všetkých iných okolností by takáto guľka v tomto uhle jednoducho skončila v sadrokartónovom strope. No dva prechody cez plech ju zbrzdili práve natoľko, aby sa po lakovanom strešnom obložení skĺzla dole a nabrala smer absolútne presne do chlapcovho spánku. Jej rýchlosť stačila na prerazenie tenkej kosti a napriek tomu, že nevošla hlboko, chlapca na mieste zabila.
Chvíľu som aj ja neveriaco krútil hlavou ako tí policajti. Aká je toto pravdepodobnosť? Niečo také nemohol predpokladať ani veštec krížený s poisťovákom. Došlo mi, že napriek úpornej snahe nepokúšať akékoľvek riziko, riskujeme stále a niekedy oveľa viac, ako by sme si mysleli. Čo je však horšie, tento spôsob života nás môže dennodenne oberať o chvíle pestré, zaujímavé a pekné, o šantenie s deťmi, výlet do skál, na ktorý nezabudnete, či dovolenka autom len tak na blind, kam sa nám bude páčiť. A viete, ako sa mi, ako dôchodcovi pri pive môže zísť spomienka na parašutistický výlet? Keď ju vytiahnem na spoluseniorov, tak stopercentne získam prvú cenu, už to nestihnú. Pravda, ak si spomeniem.
Skúsim trochu riskovať. Veď nech sa pustím do čohokoľvek, vždy sa predsa môžem pripútať, zobrať si lekárničku, či byť úprimný práve v tej chvíli, keď to tá druhá strana dokáže prijať, ale skúsim to všetko podniknúť. A keď mám okolo seba správnych ľudí, tak mi budú oporou aj vtedy, keď občas rozbijem nejakú tú vázu. Ak neriskovať znamená nerobiť nič, tak potom znamená aj nežiť. Z klepnutia po prste budete mať totiž viac ako zo siedmych knižiek o správnom zatĺkaní klincov, prečítaných v bezpečných domácich podmienkach nehorľavého kresla. Prinajmenšom sa za ten modrý prst môžete nechať poľutovať svojou polovičkou - to býva vždy príjemné.
