Doma ma čakala priateľka s časopisom v ruke: „Kúpila som Ti v antikvariáte National Geographic v originále, aby si sa mohol angline venovať aj doma.“ S myšlienkou, že som rád, že ju mám, som prebral zásielku a nechal ju odísť do kina. Kreslo vďačne prijalo moje unavené telo, odchlipol som z čaju uvareného tesne pred mojim príchodom a na bruchu mi pristala moja skoročierna (o tom inokedy) fenka Alex. NATIONAL GEOGRAPHIC JUNE 1986. Otočil som na prvú stranu.
DUTY FREE. Reklama. Z veľkej dvojstránky sa na mňa usmievali dve ženské tváre a obrovské písmená. Žena nad nápisom DUTY bola v uniforme a tá s nápisom FREE mala na hlave škótsku baretku a na podiv ma vôbec nenútili kúpiť si lacný parfém. Chceli, aby som sa stal stewardkou. Takou, čo je pre ňu služba zákazníkom (DUTY) zábavou a prirodzenosťou a takou, čo vníma slobodu lietania po svete (FREE) ako odmenu. A medzi riadkami som zistil, že by mala byť aj FREE – bez záväzkov a vždy DUTY – vždy v službe a nemala by byť Freevolná a Dutá. Teda aspoň tvrdili, že nehľadajú model-like dievčatá, ale inteligentné mladé dámy so zmyslom o starostlivosť. Vy, fajn sympatické dievčatá, ak nerobíte od osemdesiatehošiesteho v Caledonian Airways, tak dnes asi už nemáte veľa šancí stať sa stewardkami. Zmodernili sa totiž kritériá.
Dvihol som Alex hlavu, ktorá tvorila dočasnú chlpatú záložku a otočil som stranu. Vrhla na mňa krátky vyčítavý pohľad a usalašila sa uprostred austrálskej buše. TEA AND SUGAR TRAIN. Osemdesiat vlakov týždenne prekonáva trasu dlhú viac ako tisíc míľ pozdĺž južného pobrežia Austrálie a preváža ľudí a dôležitý tovar do mestečiek s ničotným počtom obyvateľov, ležiacich uprostred červeného sypkého pekla. Vzduch na niektorých fotkách sa tropicky vlní, ľudia sú opálení, vždy prižmúrené oči. Nápis pod obrázkom hlása: „Keď je mi veľmi horúco, idem k mäsiarovi a poprosím ho, aby ma na chvíľu pustil do jeho chladiaceho vozňa.“ Aborigínci spolu s prijdenými Austrálčanmi stoja v typických ľanových košeliach v rade na čaj. Na ďalšej fotke ale všetci družne pijú pivo. Austrálske. Čaj prosto nestačí na to, aby sa človek vyrovnal so životom na panvici. Navyše v takom meste, kde najväčším vzrušením je ošúchaný biliard v bare a kde pri poslednej autonehode zomrel iba kôň. Hľadal som kúsok radosti, veď prečo tí ľudia tu žijú? Odpoveď som našiel hneď. Uprostred iného snímku stáli tri usmievavé deti s kricketovovu pálkou na udupanom pieskovom priestranstve. Pozrel som na titulok: „Nízka frekvencia dopravy robí z hlavnej ulice výborné miesto na detské hry“. Za nimi nebol jediný dom, len začervenaný horizont. To bolo vtedy. Ako to asi vyzerá dnes? Koľaje sú tie isté, ale vlak je moderný – nová čerstvo natretá lokomotíva, klimatizované vozne, všetky hrany zaoblené, design nového tisícročia. No nečakajú na neho tí istí ľudia? Možno majú viac vrások. Deti sa hrajú s tou istou pálkou. Akurát, že sú to deti tamtých detí. Pivo má novú plechovku, len si to nikto nevšimol. A už sa asi nedá iba tak na chvíľu schovať medzi mrazeným mäsom – sú na to predpisy. Azda sa v tej púšti toho veľa nezmenilo a to je možno dôvod, prečo tam ešte stále niekto žije.
Otočil som ďalší list a Alex rýchlo oblizla nový obrázok. Veď hej, aj ja by som si dal Hennessy krásne medovej farby. Určite nechutí rovnako ako dnešné, veď aj pravý Gambrinus sa varí v Šariši a hektolitre produkcie piva ročne vysoko prevyšujú výdatnosť „originálnych“ prameňov, z ktorých sa pivo odjakživa varilo a získavalo z nich časť svojej nezameniteľnej chuti. Huš, zahnal som nostalgiu, to je len z únavy. Čierny ňufák pristál celý na fľaši a uvolnil mi druhú stranu. Dík, Alex. Reklama na VOLVO: „40 rokov Vám prinášame kvalitu“ a pod týmto heslom zoznam rokov s príslušnou novinkou, ktorú ten rok uviedli na trh. Celej strane kraľoval obrázok dvoch áut - Hranatý robusný voz, najnovší model ´86, hrdo zakrýva krehučkého veterána, prvé vyrobené auto tejto značky. Keby dnes robili reklamu na Volvo, použili by ten „nový“ voz tiež. Akurát, že by on bol ten vzadu. Pre tvorcov reklamy by už mal dostatok archaizmu na vyjadrenie dlhého veku tejto automobilky aj prudkého vývoja za posledných 20 rokov. Každá sláva tri dni trvá, či ako to je? Bolo mi ho ľúto, pripomínal mi zopár mojich známych. Pretrel som si oči, únavný rok 1986. Medzitým Alex prišla na to, že žiadne z tých drobných písmenok jej neostávajú na jazyku, takže z tejto činnosti nič poriadne nevzíde a tak sa usalašila nabok.
Prelistoval som pár strán naraz. CANCER. Nechcem si čítať o rakovine, pozriem iba fotky. Dve deti sa hrajú za predpotopným počítačom. To, ktoré drží joystick, má holú hlavu. Zaujímavé. Pozrel som bližšie na monitor. Akýsi pampúšik v bludisku pojedal monochromatické guľky a dole bolo score: CANCER CELLS TO NEXT LEVEL: 45. Trošku ma zamrazilo. Dúfam, že vyhrá aj naozaj a vlásky mu dorastú. Článok bol vlastne o atole Bikini, kde sa uskutočnili jadrové pokusy. Na dvojstránke sa vedľa seba ocitli dve fotografie. Na tej známejšej sedeli vojenskí dôstojníci na drevených plážových sedátkach a s okuliarami na očiach sa pozerali do diaľky, kde sa necelých 500 míľ od nich mal uskutočniť jadrový výbuch. Sústredené, takmer kamenné tváre. Jeden z nich sa zvedavosťou nahol dopredu. Na druhej snímke nastupovali akýsi domorodci s batohmi na obstarožnú malú loď. „Obyvatelia Bikini sa sťahujú do svojich dočasných domovov s uistením, že sa sem vrátia. Dnes je 40 rokov a 25 jadrových výbuchov neskôr a oni stále žijú 500 míľ od svojho domova“. 500 míľ tam, 500 míľ sem, však? Aj jedni aj druhí dnes (1986) trpia chorobami z ožiarenia. Pravdepodobne ešte aj dnes (2005).
Nazrel som do obsahu, ostáva ešte jeden článok a malá ručička mojich hodiniek sa blíži k polnoci. Výprava za snežným leopardom žijúcim na úpätí Himalájí. Hltal som text o tom, ako dômyselne loví svoju korisť, ako sa opatrne presúva terénom, ako treba nastaviť techniku, aby človek získal vzácne zábery tak plachého zvieraťa. Prezrel som si jeho unikátny vzor srsti, prečítal jeho zvyky a pochopil, ako úžasne komunikuje s ostatnými. Nič o genetickom kóde. Pre neho uplynulých 19 rokov neznamenalo vôbec nič.
Už sa mi míňajú stránky. Na tej poslednej, krížom cez obrázok dopravného lietadla AIR FRANCE som našiel žltkavú škvrnu. Ešte dnes trochu voňala za pomarančom. Natiahol som do nosa a na chvíľu cítil Slovensko 1986. Už nie som vo svete, už som doma. Na ten pomaranč niekto stál v rade. Niekto, kto si vtedy vedel zohnať NATIONAL GEOGRAPHIC. Niekto skutočný, koho možno stretnem aj zajtra v električke. Niekto, kto sa toto všetko dozvedel pred dvadsiatimi rokmi, no ešte nevedel, ktoré reálie sa zmenia a čo ostane rovnaké.
Chcel by som mu povedať, že aj keď raz do bodky popíšu náš genetický kód, stále ich vieme prekvapiť. Aj keď nastúpime do nového vlaku, môžeme cestovať na tie isté miesta a keď vymyslia liek na rakovinu, tak si ho proste vezmeme, lebo to chceme. Nejakí ľudia stále nemôžu bývať doma, ale náš domov nie je vo vlaku, ale kdesi tam, kde si ho vyberieme tak slobodne ako snežný leopard. Je v našom vnútri.
Dám si aj ja jeden pomaranč a zajtra tento časopis skúsim vrátiť do antikvariátu. To nič, že tá vôňa už nebude ročník 86. Stačí, keď bude čerstvá a niekto sa zamyslí.
O rok, o dva.
