Nakupovať hladný sa nevypláca, k chlebu som priložil banány a spolu s jogurtom, punčovým koláčom, desať deka Motrogonu, dvomi kroasanami, krabičkou syru, šiestimi vajíčkami a biskupským chlebíčkom, ktorý sa teraz volá Cake Paradise, celkom zaplnili košík. V momente, keď sa ešte na okraj šuchla čokoláda, ozvalo sa hlásenie: „Prosíme zákazníka, ktorý si uviazal svojho psa v hale u Tatrabanky, nech sa po neho dostaví.“
Hmm, banke to asi robí zlý image - pravdou je, že tam nemá čo robiť. Keby to bol beagle, tak by ho možno pred orangom zniesli. Ešte asi pätnásť minút som blúdil medzi regálmi, hľadajúc vhodný darček pre nášho priateľa na narodeniny, a pred jedenástou už som plnú tesco tašku niesol von.
Pri hlavnom vchode, hneď vedľa bankomatu ležal priviazaný hlásený psík. S packami pod bradou kľudne pozoroval okolie. Jeho pán sa asi rozhodol nákup najskôr ukončiť, veď snáď mu psíka dovtedy nezoberú. Predo mnou sa otvorili jedny automatické dvere, potom druhé a keď ma ovanul chladný vzduch zvonka, začul som hlasy z medzidveria. V rohu stál pán v otrhanom a umastenom kabáte, v ruke držal plastový pohárik a kričal čosi za mladíkom v tesco uniforme: „Už je tu od rána, to nie je teraz. Od rána tu leží ten pes!“
Mladík pokrčil plecami, usmial sa a pokračoval vo svojej ceste dnu. Od rána? Taký dlhý nákup nie je. Dve a dve sú štyri. Aspoň ho neuviazal do mrazu, keď už sa ho chcel zbaviť! – prebehlo mi mysľou. Ušiel som ďalších pár krokov, veď predsa nemôžem nachádzať toľko psov, to už by bol môj štvrtý. Nespravím to, už nebudem zachraňovať svet, brať na seba cudziu zodpovednosť, každého psa z ulice, nebudem riešiť iných problémy. Na takých bláznov ako ja tamtí spoliehajú – to som si už pomyslel, keď som sa k psíkovi vracal.
Prehodili sme pár „slov“, nemal ani známku, no na príhovor trochu zavrtel chvostom. Možno sa medzitým majiteľovi niečo stalo...hm, a TESCO o tom nič nevie? Bezradne som sa rozhliadol. Ozval sa pán z rohu:
„Čo, počúva vás?“
Podišiel som k nemu cez jemný „čučo“ opar, ťahajúci z neoholenej tváre: „Dobrý deň. A čo ja viem? Dlho je tu ten psík?“
„No ta od rana, tak od dzešatej prinajmenšom,“ pokýval veľkou hlavou.
„A nevideli ste, kto ho nechal?“
„Ně, ale už ho tu dozeram dluho.“
„Už dali aj cez rozhlas v Tescu vyhlásiť, že sa stratil,“ informoval som.
„Hééj? No vidzice, jak to je.“
„Asi sa ho chceli zbaviť...“
„Ľudze su hoväda, jak tak ňechaju? Vun čeka na pana, segiň,“ ukázal na chlpáča ufúľaným prstom.
„Nie prvý raz som takého našiel.“
„Hmm,“ zamyslel sa chlapík dlhšie a potom odhodlane riekol: „Kedz ši ňichto ňepridze po ňeho do hodziny, ta ho berem het. Znace? Dam mu nažrac, može ho potom dam do utulku.“
„To by bolo fajn,“ odvetil som hneď.
Naklonil hlavu pri pohľade na fľakaté stvorenie ležiace na podlahe a dodal: „Teraz je mu tam choľem ceplo.“
Usmial som sa a on ešte raz zdupľoval: „Vežmem ho a dám mu nažrac...“
V ten moment som si pomyslel, že toto naozaj nemám riešiť ja. Ten psík je tu tentoraz pre niekoho iného. Potešilo ma, že aspoň raz sem osud neposlal "právnika", ktorý bude rozmýšľať nad tým, že ten pes tu podľa zákona nemá byť uviazaný, alebo že by jeho záchrana bola vlastne možno aj krádežou. Namiesto neho tu stál obyčajný človek, ktorý cíti, čo je správne.
Pozrel som do lesklých očí a povedal: „Ste dobrý človek, majte sa pekne.“
Neprítomne sa usmial a potom sa dlho zahľadel na psíka – takým tým pohľadom, ako keď máte plán. To už som v daždi odomkol autíčko a nechal ich tam. Nikto nevie, ako to vlastne s majiteľom psa bolo a nikto netuší, ako to dopadne s touto dvojkou, ale jedno ma hrialo - možno ten zarastený pán s plastovým kelímkom a igelitkou, ktorá je asi jeho jediným majetkom, získal v nedeľný večer oveľa viac, ako pôvodný majiteľ stratil.
