Keď vraj rozpredávajú svoj vrh, týždenne dvakrát majú telefonát, v ktorom sa kupujúci, len čo začuje vysokú cenu, pýta na psíka bez PP, hoci s malou chybou, jemu je to jedno, hlavne, keď namiesto pôvodných 15 tisíc za šteňa zaplatí len päť. Podľa ich slov sa títo ľudia potom vyhovárajú na to, že boli podvedení a pritom citujem „Čím bohatší, tým viac chce ušetriť za šteňa“.
Musím povedať, že ich príbehu verím, no položil by som im takto verejne jednu otázku: Ak bude dopyt po kokaine, začnú ho zajtra predávať? Ak vám dvakrát týždenne niekto zavolá, že chceť kúpiť semtex, zajtra nejaký zoženiete z vojenského skladu? Že silné prirovnanie? Možno iba v porovnaní platnej legislatívy. Ale inak je to to isté - dostávam sa k slovu, ktoré dnes už nikomu nič nehovorí – Etika.
Etika súvisí so svedomím. A pár otázkami. To naozaj dávate každého pol roka život šteňatám, u ktorých neviete, komu ich dáte alebo či ich vôbec niekomu dáte? "Veď je to biznis, nemôžem za to, že sa vyrobí viac ako spotrebuje." To nie, ale ak sa zošrotuje nadbytok nepredaným áut, ide o prachy, ak sa dá utratiť nechcené šteňa alebo ak sa predá choré, je to v prvom rade o živote. Zviera je síce právne majetok, ale pýtam sa, či by mal mať právo niekto, kto o ňom ako o majetku zmýšľa, dávať im život? Tento biznis, či chceme alebo nie, je o tlčúcom srdci. Chovatelia, nie ste bohovia.
Koľkí z tzv. chovateľov berú zápisy na šteňatá vopred? Koľkí o chove vedia viac ako len to, že treba dať psa a suku na pár dni dokopy? Koľkí z nich predávajú takmerčistokrvné psy? Koľkí dajú šteňatá zaočkovať, aby nezomreli na choroby, na ktoré už nemusia? Koľkí dajú suke špeciálnu výživnú stravu, aby sa pozbierala po vrhu? Koľkí z nich majú aspoň šteňatá v čistote... iba tak z úcty k životu.
Len si tak spomeniem na príbeh z posledných dní, keď sa dvaja ľudia náhlym nápadom stali chovateľmi, dali nakryť nájdenú (a teda zaručene čistokrvnú suku) zaručene čistokrvným psom bez PP, potom sa ju nechali voľne túlať a za pár týždňov sa po dvore motali krásne šteniatka momentálne populárneho plemena. Každý ich chcel a ak pominiem susedov, ktorí si jedno šteňa vypýtali „Dzecom na hrane“, kupci to mysleli so šteniatkami vážne. No keďže po ďalších dvoch týždňoch vysvitlo, že psíky nie sú ani len krížencom dvoch zaručene čistokrvne vyzerajúcich psov, ale výsledkom spojenia nájdenej suky s nejakým potulným dedinským orieškom, všetci kupci si to rozmysleli a šteňacia cesta je spečatená – výkup. Posledná otázka: Na čo asi niekto vykupuje všelijakých orieškov, o ktorých ani najlepší luhár sveta nemôže tvrdiť budúcemu majiteľovi, že sú nejakého konkrétneho plemena? No tak asi na kožky, mäso, pokusy a tak. Bez paranoje, iba logicky. Takže najlepší život z nich bude mať to „šteňa na hranie“ a to som si myslel, že pôjde o týranie zvierat...
To, že je dopyt po svinstve ešte nie je ospravedlním pre jeho vykonanie. Väčšina takýchto chovov psov je vlastne len výnosné geto pre zúbožené zvieratá, rodiace v plnej možnej frekvencii. A tak my, čo si tieto súvislosti uvedomujeme, musíme naozaj dobre premyslieť, komu svoje peniaze za zviera dáme, pretože naše peniaze sú body, ktoré prideľujeme obrázkom budúcnosti. Ak dáme viac bodov svinstvu, udrží sa a mne bude naozaj úprimne ľúto tých niekoľko skutočne serióznych chovateľov, ktorí to robia s láskou a zodpovednosťou zároveň. A naozaj nejde ani o papiere.
