Ako každý rok, rozhodol sa jeden darček poslať jednému z tých, čo si nič nepýtali. Iba jednému, lebo nechce narúšať náš dobre fungujúci kapitalizmus, v ktorom nič nie je zadarmo, a tak sa pozrel po tých siedmych Európanoch (nefúkajte si, to len preto, že má rovno kreslo nad Poľskom) a rozmýšľal, komu ho tohto roku poslať. Poliakom ale nie, veď už po toľký raz im odpustili dlhy, to je dar ako hrom. Pozrel na Slovensko a uvidel mňa, ako tam sedím v obývačke, zarastený až sa mamky mračia, a šúcham si strnisko bezradne naprávajúc prasknutú planžetu na elektrickom Braune.
No ten vyzerá, vraví si Ježiško, keď si tak kliknem do archívu, vidím tu, že pred troma rokmi si písal o holiaci strojček, ale ako sorry, to treba byť aj celý rok dobrý, nie len na Vianoce sa tváriť sviatočne a potom zabiť kapra a falošne sa tešiť z ponožiek! Tento rok to s ním ale nebolo najhoršie - tak teda dobre, bude mať holiaci strojček a keďže tri roky bol skromný a trpezlivý, zošlem mu jeden dobrý Philips s troma holiacimi hlavami (to snáď na ten pichľafý xicht bude stačiť) a celým sersámom na samoumývanie, pretože inak by strojček za týždeň vyzeral ako ten predošlý a písal by mi zase. Bum ho.
To bolo pred troma dňami. Náramne som sa potešil, nainštaloval strojček, nachystal si celé to prapodivné zariadenia na samoumývanie a čakám. Na čo? No na fúzy. Ja som sa totiž tou prasknutou planžetou ešte stihol oholiť. A tak celý natešený, že mám konečne holiaci strojček, ba priam stroj, a že sa ním konečne poriadne orafem, čakám na to, až mi vyrastú fúzy. Každú hodinu sa pozerám do zrkadla, či už sa derú. Nerobil som to ani v puberte.
Všetko má svoj čas, veď aj deti sa robia vtedy, keď ich chcete a narodia sa až o deväť mesiacov, ktoré rodičom znechutili nie len samotnú výrobu ale aj výsledok, lebo už nemajú prachy, čas, energiu ani náladu. V tom prípade sú tí, čo sa im to stalo náhodne a nechceli to vôbec, vo výhode, lebo každá vec môže byť len lepšia ako vynútená svadba, pôrod a cicanie materského mlieka, ktoré jednu mamu nadchýna a druhú bolí, dofrasa! Otcovia sa taký čas buď schovávajú v práci (kde sa konečne vyspia) alebo sa schovávajú.
Ak sa chcem oholiť, musia fúzy najskôr narásť. A tak čakám a rozmýšľam nad tými, čo tento rok dostali stuhou previazanú krabicu a v nej bola, bolabolabola, nejaká tá protivná ratolesť, však ujo Jozef? Jedni známi nemohli mať deti a rozhodli sa pre umelé oplodnenie. Neviem, či sa Ježiškovi tak zapáčili, ale sú na to aj technické predpoklady, jednoducho čakajú trojičky. Dar ako hrom. Aj Poliaci by závideli. No oni chodia teraz po svete a nariekajú, ako ich uživia a zisťujú, koľko ďalších „darčekov“ od štátu budú potrebovať, aby prežili. Tri holiace strojčeky by boli možno málo, ale toto je priveľa. Toľko požehnania, až je im z toho zle.
Nepodozrieval by som nikoho zo škodoradosti, ale tak mi evokuje myšlienku, že aj dar si treba zaslúžiť. Ak človek túži po deťoch, obetuje tomu viac, ako hodinku hrania sa na pieskovisku alebo jeden ojazdený kočiar, Poliaci dlho museli s dôležitými rokovať pri Žitnej, než sa dlhy rozplynuli a nakoniec, ak chcete od niekoho darček na Vianoce, nemali by ste mu aspoň mesiac pred nimi pripomínať, ako vás v detstve okradol o angličáky. Čo je dieťa proti nejakej elektronike, ale aj ja čakám na prvý fúz.
Ha! Tu je! Vrrrrrrrrrm....
