Boli sme tam samí mladí ľudia, to vyzeralo sľubne. Mám rád uvoľnenú atmosféru a tak som privítal pracovné aktivity vonku, na slniečku. Dievčatá sa rozhodli, že sa budú opaľovať. Len neviem prečo namiesto plnenia zadanej úlohy. Nie som prudérny, ale po piatich minútach vyzliekania mojich kolegýň už som sa nemal kam pozerať, ak som chcel ostať slušný. Nemali so sebou plavky, ale na sebe nechali menej materiálu, ako sa na jedny odvážne bikiny bežne spotrebuje. Vlastne, jedna z nich mala navyše na zápästí obojček s nápisom ALL INCLUSIVE a logom hotela v Tunise, kde bola minulý mesiac na dovolenke. Myslím, že som ju ranil, keď som sa na tú dovolenku ani raz neopýtal, alebo aspoň na ten prúžok umelej hmoty. Našťastie jej kamošky hru pochopili a pýtali sa jej dvakrát do dňa.
Nerozumel som ani stošesťdesiat centimetrov vysokému dievčaťu, ktoré nemôže vážiť viac ako päťdesiat kíl, keď si na svojom plochom bruchu nazbierala suchú opálenú kožu medzi dva prsty a každému v skupine ukazovala svoj „dôvod“ na tohtoročné chudnutie. Poradil som jej čítanie o anorexii, lebo je to fakt „zábavná“ choroba a hlavne, aby sa "nestratila". Nesúhlasil som ani s princípom neškrtania našej skupinovej práce – totiž, keď sme už na flipchart začali písať zlú vetu, bol som za škrtnutie a napísanie novej – správnej a v skupine odsúhlasenej, no neuspel som. Veta musela byť v pôvodnom, dosť nevhodnom znení, lebo, citujem rozmaznaným hlasom: „Ja to neodovzdám poškrtané.“
Keď sme vo väčšej skupine dopĺňali tvorivými nápadmi spoločnú úlohu, navrhol som vtipnú a zároveň použiteľnú vec, ale všetci ma ignorovali. Že ako potom viem, že bola vtipná a dobrá? Lebo ju za dve minúty povedal chlap naproti mne, všetci sa rehotali na plné kolo a zapísali ju k ostatným nápadom.
Nakoniec som pojal podozrenie, že niektorých na nás nasadili pre to, aby sme si mohli trénovať sebapresadzovanie mimovoľne, napríklad aj cez prestávky. No podľa štruktúry skupiny som neskôr dospel k záveru, že v takom prípade som ja jediný účastník kurzu a všetci dookola sú lektorove pravé ruky, herci dokonale hrajúci svoje protivné, nepríjemné a detské úlohy.
Keďže cez noc niekomu z druhej skupiny ukradli auto a policajti ho odviezli na expertízu do svojho labáku, dvaja účastníci sa nemali ako dostať domov. Prišli teda s „prosíkom“ ku nám, či by ich nezobral niekto, kto ide smerom do Bratislavy. Dievčatá boli štyri do auta, ale ukázali prstom na kolegov – oni majú dve miesta v aute voľné.
„Zobrali by ste nás teda?“ ešte kontrolná otázka nešťastníkov.
Neochotné zahučanie: „Dobre, no.“
„Máme ešte jednu prosbu, či by ste nás nemohli po ceste hodiť do Šamorína?“
Sekundu zamyslenia a odmeraný tón: „Do Šamorína s vami nejdem.“
Zaváhanie, ale naďalej prosíkavý tón: „No viete, my sme si tam odstavili druhé služobné auto a keď by sme mali ísť z Bratislavy busom alebo vlakom, dôjdeme tam okolo desiatej večer.“
„Do Šamorína s vami nejdem.“
„Veď to je len dvadsať minút cesty tam aj späť. Kľudne si to môžete napísať aj do výkazu jázd, to je v pohode, ideme tam kvôli služobnému autu. Veľmi by nám to pomohlo.“
„Do Šamorína s vami nejdem, keď chcete ísť do Bratislavy, odchádzam za hodinu.“
„A nemohli by ste sa preskladať tak, že by dve dievčatá idúce do Bratislavy išli s vami a ja by som šiel s nimi, keby ma boli ochotné hodiť do Šamorína?“
Vtedy už nevydržal lektor, samozrejme z úplne inej firmy, ktorému logicky do presunu týchto ľudí vôbec nič nebolo a byť nemuselo, a kľudným hlasom debatu uzavrel: „Ja vás hodím do Šamorína.“
Neviem, či tento zážitok bol výsledkom práve absolvovaného kurzu asertivity alebo naopak účastníci si asertivitu pomýlili s neochotou a drzosťou, ale každopádne som razom pochopil, prečo od začiatku nezapadám a vlastne ma to potešilo.
