Prečo? Pretože ten výklad má na spodnej strane malé modré kovové rúčky a všetci majitelia psíkov ho využívajú na dočasné ustajnenie svojich havkáčov. Keď chodím okolo so svojim pudlíkom, takmerčiernou (o tom inokedy) fenkou Alex, všetci priviazanci gánia na nás slobodných a vrčia. No Alex zavrtí zmierlivo chvostom, oni sa ukľudnia a tiež sa začnú tešiť zo stretnutia, takže po pár krokoch to robia všetci naraz a pekne dohora a vyzerajú pri tom ako zástup chlpatých dirigentov. Teraz som šiel bez nej, aby mi ju neukradli. Dnes obchod strážil iba jeden malý pinč, ale zato sedel tesne pri vchode a strašil ľudí obtieraním ňufáka o nohavice. Večer vo veľa rodinách uzneje napínavý príbeh „Ako ma dnes skoro pohrýzol pes. Taký kríženec s rotvajlerom!“
Práve, keď som dokráčal k nemu, doprotivky sa objavila nejaká mamka asi so 6-ročným synom. Poznáte psiu logiku, oči v rovnakej úrovni – nepriateľ. Pes sa rozštekal ako kosačka a vyrazil vpred proti votrelcom, ktorí chceli vstúpiť do "jeho" obchodu. Vodítko sa naplo rovnako ako matkina ruka, keď jej dieťa vyletelo na druhý koniec chodníka v snahe byť čo najďalej od vycerených zubov. Strážca, teraz priobesený v obojku, chrapľavo pokračoval vo svojej hav-árii (nespájať) a dvojica bezradne postávala. Treba im pomôcť, prebudil sa vo mne hrdina. Na rozum mi prišlo hneď niekoľko vhodných povelov. Napríklad: Sadni, ostaň, nesmieš, fuj, späť, prestaň, ticho a sklapni chudák starý. Vážne, ten posledný som začul z úst dôchodkyne, ktorá s manželom venčila hnedého kokríka. Vlastne ... neviem, komu ten povel bol určený. Nepovedal som však nič, lebo čo ak tento psík používa úplne inú sadu príkazov, aké poznám? A čo keď majú úplne iný význam? To by v prípade foneticky podobných chyťho! a ticho! mohlo mať fatálne následky.
V ten moment mi lepšie poradil môj psíčkarský inštinkt. Nahrbil som sa, dvihol obočie, pokrčil pery a prudko sa nadýchol. Presne takto sa hnevám na toho môjho. V ten moment sa psíča schúlilo do klbka, prikrčilo hlavu, primklo ku stene a zadná noha letela hore. Podriadenecké gesto „vzdávam sa.“ Ako moja Alex. Ty tu hrdinu robiť nebudeš, bieda malá – usmial som sa v duchu víťazoslavne a hrdo ponúkol dvojici uvolnený priechod ku dverám.
Matka so synom vkĺzla do obchodu, no tesne pred tým ma nezabudla počastovať vyčítavým pohľadom: „To si neviete lepšie strážiť svojho psa?“
„Viem,“ odpovedal som po pravde do zvuku naštvane pribuchnutých dverí.
Za dobrotu na žobrotu hovorili naši rodičia. Ja som to videl zložitejšie. Bola nahnevaná, že je tam pes. Ja som si myslel, že má strach a potrebuje pomôcť. Pomohol som jej celkom úspešne a ona si domyslela, že je to môj pes, keďže ma tak rýchlo počúvol a že si teda konám iba svoju základnú povinnosť neohrozovať svojim psom iných. Ona ma upozornila, že si neviem strážiť svojho psa, ale na mysli mala bezohľadnosť. Ja som si pomyslel, že je protivná, ale odpovedal jej nejasnú pravdu a ona si pomyslela, že som ešte aj drzý. Krava. Sviniar. Tak!
Už viem, na čo sú dobré štandardy komunikácie, kde si jednoduché signály nemôžete vysvetliť inak, lebo sú všetky popísané v dokumentácii, ktorú majú k dispozícii obidve strany, a všetky signály navyše sa ignorujú. Zvieratá to už dávno majú. Tak ma napadlo, že keby sme boli psíkmi, celé by to asi prebehlo jednoduchšie. Mohol by som zahnať nebezpečenstvo, potom by som zakýval chvostom, ona by zavrtela tiež a mali by sme pekný deň všetci.
