Všetko sa začalo na diaľnici a ako to už býva zvykom – náhodou. Za Zeleným dvorom, neďaleko Budimíra sme s priateľkou zišli z diaľnice, pretože sa mi zachcelo fotiť. Naše slnečnicovo žlté seicento pristalo na cestnej "rozdvojke" medzi Beniakovcami a Vajkovcami, a len čo som otvoril dvere, dnu nakukla drobná hnedá hlava. Až som sa zľakol. Maličký psík s ušami požičanými od dospelého vlčiaka pridal do auta aj dve široké labky a zjavne sa chcel dnu vyškriabať celý. No tak to nie, teda! – prebral som sa. Votrelca som vypudil predstieraným hnevlivým: "Utekaj preč!"
Po vystúpení sme na seba navešali fotovýbavou a pobrali sa do poľa. Pod nohami sa nám stále motkal psík a nasledoval nás aj medzi slnečnice. Všimol som si, že nemá obojok a je to mladá sučka. Cikala totiž po čupiačky. Nezdalo sa mi čudné, že veselo pobehuje od jedného k druhému a užíva si výlet bez známok strachu, veď s otcom chodí susedovie Punťo aj na huby sám od seba a pravidelne. Niekedy sa na neho otec dokonca vyhovára, že mu všetko vyzbieral. Urobil som pár snímkov slnečníc, jeden sa mi zdal aj celkom vydarený, a pohli sme sa spät k autu. Šteňa, skackajúce okolo ako hravá, no krátkymi nohami postihnutá kengurka, mi bolo stále v pätách. Dokonca aj keď sa moje päty ocitli už zasa pod pedálmi auta. Naša talianska pevnosť (aspoň z pohľadu pevného nastavenia pérovania) na štyroch kolesách odolala druhému útoku ochvosteného zvieratka. Nezdieľal som nadšenie štvornohého kríženca zviesť sa s nami niekam ďaleko od jeho majiteľa.
"Bež domov!" odohnával som malú obludku. Nerozumela tomuto jazyku.
"Čo keď nevie trafiť domov?" ozvali sa city mojej priateľky.
"Si odsleduje svoje stopy a trafí."
"A čo keď nemohla dostatočne často čúraním značkovať?"
Napriek tomu, že si myslím, že by mala vyňuchať po sebe aj jemnejšie stopy ako sú čpavkové mláčky,
predstava psíka, strateného vo vlastnom močovom vákuu, nakoniec premohla moje svedomie.
„No dobre, ideme ho vrátiť, je to šteňa, asi sa stratilo z blízkej dediny.“
Ale ktorej? Zvolil sme tú bližšiu. Zatiaľ bezmenný psík sa nás pekne držal na metrovú vzdialenosť a ja som len dával pozor, aby ho nezrazilo niektoré z áut, čo zišli práve z diaľnice a ešte im to na tachometri nebolo poznať. Po dvesto metroch sa náš Noname začal zabúdať a pomaly predlžoval vzdialenosť. No ani za svet sa nechcel nechať chytiť rukami.
"Čo ak nám utečie?" strachovala sa Andrea.
"Tak si bude hľadať búdu sám," riekol som rozhodne. No ešte mi bude môj dobrý skutok sťažovať! Vždy, keď sa zastavil na kraji asfaltky, pokrikovali sme na neho nejaké štandardné príkazy.
"Pod sem, k nohe, ku mne!"
No ale vôbec to nemusel byt slovenský psík. Ako sa povie "poď sem" po maďarsky?
Po pár pokrikoch Andrea prehlásila: "Pozná príkazy! Rozumie poď ku mne."
Nasadil som milý hlas a zakričal na zasa usadnutú fenočku prvé slovo, čo ma napadlo: "kľúče!"
Zvieratko veselo pribehlo k mojej nohe. Cs, bohvie, ako tohto psíka zakódovali!
Dorazili sme do osady a chodili od brány k bráne: "Nie je to váš psík? Nepoznáte niekoho, kto má takého psíka? Tak nič. Ďakujeme, dovi."
Za pol hodinku sa nám minuli všetky domy a za osadou som videl už len oplotené prázdne záhradky. V jednej sa predsa len ktosi vŕtal v zemi. Ešte tu sa spýtame a pôjdeme do druhej obce. Podišiel som k pletivu a položil tie isté otázky: "Nie nevieme, nevideli sme."
Rodinka s dvoma dcérami nešetrila milými slovami na psíka i na nás, že sme ho tam nenechali, veď by ho prešlo auto, ale čo teraz?
Situáciu napokon vyriešilo chlapča v modrých teplákoch. Odkiaľsi dobicykloval až k nám a dôležito riekol: "Ja viem, odkiaľ je ten psík."
Patrične si vychutnal našu zvedavosť a svoju momentálnu dôležitosť a až potom prezradil: "Videl som zelené auto, zastavilo tam kde vy, chvíľku pred vami. Zastavili, vyložili psa a šli het,," mávol rukou kamsi.
Vzdychol som. Bolo po prázdninách – jedno z období zbavovania sa nevhodných darčekov. V duchu som počul rodiča, ktorý v záujme rodinného pokoja a lenivosti, hustí do decka rozprávku o tom, ako si psík vo voľnej prírode slobodne pobehá, naloví si potravu a šťastný, že nemá obojok si bude žiť, až kým nepomrie. Horor, čo? Keďže ale z detského vysielania vystrihli tú časť, ako šteňacie kosti praskajú pod váhou tonového auta a „šťastný“ slobodný psí život končí v krvavom psom kvílení na krajnici, rozprávka je v pohode.
Pozrel som bezradne na psíča. Ja pracujem, Andrea je buď v škole alebo tiež v práci, ako by sme sa postarali o najdúcha? Niekoľko minút som naťahoval všeobecnú bezradnosť, lebo tí milí lúdia mali záhradku, kopec času a citov na to, aby si nechali nanútiť zvieratko. No keď priznali, že majú psa, mačku a kocúra a k tomu dva papagáje a pritom žiadneho z nich si nekúpili, dal som si v duchu facku a rozhodol som: "Andrejka, máme psa."
Do auta sme psíča dostali na rezeň od obeda, v Tescu kúpili obojok, vôdzku, misky, šampón a granule.
Psíka sme obriadili, poutierali po ňom mláčky a zasadla rodinná rada. No skúste rozhodovať o mladom, prakticky bezbrannom stvorení, ktoré na vás upiera doslova psie oči a natáča hlavičku pri každom vašom slove, ako keby snáď rozumelo, že práve zvažujeme útulok. Ten sme veľmi skoro zamietli, majú sami dosť takých opustencov. Ostať nemôže, nepostaráme sa, niet času, priestoru. Porada nakoniec skončila s porekadlom ráno múdrejšie večera. Úprimne, ráno bolo rovnako rozcitlivené a rovnako konfliktné so zdravým rozumom ako večer. Pán boh mi je svedkom, že po tom, čo som odišiel od našich a nechal tam dvoch psíkov, z ktorých najmenej jeden bol tak trochu viac mojim, som po psíkovi túžil. A vôbec by mi nevadilo, že som si nevyberal rasu či konkrétneho psíka. Aj tak tomu houby rozumiem. Kľudne to mohol byť kríženec jazvečíka s vlčiakom, ako náš noname. No predstava psa v mojej hlave bola typu „raz niekedy“, nie hneď teraz a náhodou. Veď pracujem, chodím neskoro domov, dochádzam. Andrea tak isto cestuje alebo musí ísť do školy. Čo bude psík zatiaľ robiť? A do tohto myšlienkového sledu sa mi psia hlava spontánne vnútila do dlane. Nájdeme pána?
Keď som ten príbeh rozprával jednému kolegovi druhý deň v práci, povedal: „To je nebezpečné, treba sa toho zbaviť skôr, ako mu dáte meno“. Jeho rada mala presne opačný účinok. Nielen, že sme jej dali meno Zina, ale odrazu som nehľadal iba nového pána, už som hľadal vhodného nového pána. Hocikto nebol dosť dobrý pre psíka, ktorého som zobral z cesty. Bral som to tak, že som Zinu nezachránil preto, aby som jej život zhoršil. O ďalšieho nádejného pána prišla preto, že mu chcel zmeniť nami dané meno, ale známku o očkovaní nepotreboval. Posledného som vylúčili, lebo chcel strážneho psa na dvor, kde je iba cez víkendy, ako vysvitlo. A do tohto hľadania revali naše vnútorné hlasy: „Veď ty toho psa chceš!“
Možno som ani sám pred sebou nebol dostatočné dobrý pán. Psa mať nemôžem, to dá zdravý rozum. Ale to „pokušenie“, ten splnený sen na dosah - pod stolom, hneď vedľa darovanej deky a novučičkého očkovacieho preukazu, čo sme pre ňu vybavili. Emócie si hrali svoju pieseň radosti s refrénom „kašli na všetko, teš sa“. Ešte pár nocí nespania a tichých rozhovorov o osude niekoho, kto si spokojne odfukoval na mojich papučiach, rád, že zasa niekoho má. A množstvo akosi nerozhodne rozhodených sietí na nových majiteľov. Nakoniec sa však jej príbeh ujal. U ľudí, ktorým sme plne dôverovali, kde nebolo pochýb, že sa o psíka postarajú, kde nebol jediný racionálny dôvod, ktorý by nahrával pocitu „radšej si Zinku nechám“. Rodičia mojej priateľky nikdy nemali psa a ani ho neplánovali mať. Nič o psoch nevedeli a ani ich to nezaujímalo. Rozhodli sa na základe toho, čo pokladali za správne, správne voči živému tvorovi. Dokonca to ani nevnímali ako nejaký dobrý skutok, či preberanie zodpovednosti za iných, len ako niečo, čo je potrebné urobiť. Pomohli Zine aj nám. Hotovo.
A prázdno. V byte, v mozgovom kútiku s nadpisom splnené sny. Svorka trošku osirela a nám ostala jedna zbytočná miska. Druhý raz som prežil príbeh toho, ako prichádzam o svojho psíka, tentokrát v časovo komprimovanej verzii. Iba som túžil mať psíka ešte raz. Častejšie som sa zastavoval na ulici pri iných psoch a viedol dialóg viac s nimi, ako s majiteľmi. Dvadsať krát sme povedali: „Mohli sme si Zinu nechať,“ a asi miliónkrát na to pomysleli. Mať psíka pár dní vôbec nebolo také hrozné. Vlastne sme si len dokázali, že plnenie niektorých snov je iba v nás. Prišli sme na to, že na psíka, podobne ako na dieťa, nikdy nie je vhodný čas. Lebo je vždy.
O pol roka nato sme si kúpili našu Alex, takmerčiernu (o tom definitívne nabudúce) pudlíčku.
