Zabudnite na pasians!
Včera večer, už bolo asi pol jedenástej, som sa vracala pešo z mesta a v bráne nášho domu som stretla suseda. Milé prekvapenie, že prehodím kus reči, neodpustil si lacné lichôtky na moju adresu a obligátnu otázku nášho päťročného susedstva - kedy s ním pôjdem von - ja vždy naporúdzi vtipnú vyhýbavú odpoveď, šero našej lenivej konverzácii príjemne svedčalo... a zrazu niečo v intercome divne zašumelo... Spozorneli sme, nastalo ticho. Však sme nezvonili...Elektrický výboj? Niekto niekoho čaká? Kto koho? Čo to má byť?!....Preháňalo sa mi hlavou, keď sa Dušan sklonil a poriadne do mikrofónu zahučal: Kreténi! Závislí sedláci!!!....Ozvalo sa pohoršené zalapanie po dychu a ...ticho. Ten nefalšovaný prejav susedského spolunažívania, s akým sa stretnete len v sídliskových činžiakoch ma úprimne pobavil a inšpiroval k teórii: fakt sa domnievam, že ten niekto proste čekoval situáciu pod bránou. Mesiačik svieti, noc je mladá, konšpirantami sa to všade len hemží, možno aj dole pod bránou. Zdvihol sluchadlo v očakávaní, z čírej zvedavosti alebo nudy, možnože idúc okolo pocítil náhle nutkanie a možno to niekto robí pravidelne ... asi z rovnakých dôvodov. A-ha! Ten niekto by potom možno vedel odpovedať na pár otázok: Kto bol ten chudák, čo nám z pivnice ukradol uhorky od milého leta, prečo sme sa nakoniec nedohodli na zateplení baráku, kto ma na svedomí to nepodarené grafiti na výťahových dverách, kto priotrávil všivavého psa pí Šatkovej a kto nakreslil fuckera na dvere toho debila zo štvrtého!
A potom mi svitlo - že pri troche trpezlivosti a časovej investície si môžem na tieto ozázky odpovedať sama. Počas dlhých zimných večerov...
I keď... skôr ako prepadnem tomuto adrenalínovému športu, ktorý si vyžaduje hlavne tú trpezlivosť a určitú mieru zručnosti - ako čo najšetrnejšie zdvihnúť sluchadlo, ako tíško dýchať; musím si overiť jednu vec - totiž či ten tajomný voyer nebola - v očakávaní môjho návratu - moja mama... ach...
