V pondelok v noci som videla padať hviezdu. Padla rovno k Božim nohám a kým zhasla, vydýchla moju prosbu. Keď sme v utorok raňajkovali na verande, dul silný vietor, poháňal veterný park za dedinou, hneď ma napadlo, že priveje aj moje prekvapenie...ako v Čokoláde.
Dobre sa bozkávaš. To ti povedal na druhom rande pri prvom bozku, ešteže bola tma a ty si tisla bradu do jeho pleca. Tak trošku ti ten bozk ukradol, tak na sedemdesiat percent. Tých zvyšných tridsať si chcela vedieť, či si takej emócie ešte schopná.
V mojich žilách prúdi krv Julesa Verna; po krátkom intermezze pratety Júlie počas dlhých prázdnin a keď raz - nad ľavým kotníkom znamienko tvaru balóna - budem veľká, vymyslím TOTO.
Už sa nebojím dlhých zimných večerov, práceneschopnosti, choroby, ktorá by ma pútala medzi štyri steny, prípadne krízových situácií, ktoré si vyžadujú stanné právo. Zbohom nuda, depresívne myšlienky sprevádzajúce samotu, otázky, čo s načatým večerom.
