Dovtedy si spravím kurz výpočtovej techniky a jemnej motoriky, Baša ma doučí integrály a oco mi TOTO naprogramuje a ja stvorím TOTO. TOTO bude poháňané silou myšlienky a energiu si bude brať z nervových vzruchov. Stačiť bude silný emotívny podnet a z kútiku oka mi vylezie malý polaroid, ktorý v sebe bude niesť informáciu o obraze, zvuku a deji toho okamihu. Lebo dnes večer...
Dnes večer som si obula tenisky, pustila Corduroy "Something in your eyes", odhodila dvadsaťtri kilogramov a takmer som letela. Dopadla som v sade a robila už len dlhé kroky. Ale tento večer nekončí, ja preskočím ten kochlík. Cieľ je jasný. Potom opäť dosadnem, po mojej ľavej ruke je Dunaj, je utorok večer, vonia mi morom. Ahoj kráska, ako sa máš? ako sa voláš a asi ma poznáš lebo já chci žít nonstop... studený pot steká mi po chrbte, ja dýcham pekne zhlboka a vtedy - silný emotívny podnet. Uvolním si uši a pridá sa zvuk. Strom, ktorý pamätá Dunaj ešte číry, hriešne odhalené predkolenia, Lido a Máriu Teréziu a pod ním dievča sotva dvanásťročné, stojí v tráve a hrá na husle smutnú pieseň. Sem tam behá sláčikom po strunách, cestách, lavičkách, konároch a kochlíkoch; toto je náš večer. Privrem oči, vráska sústredenia ... ako v Perinbabe- pod stromom lístie, ale to je iná story. Hrá, hrá, nič nevníma. A ja sedím, nedýcham, mám TOTO.
Potom si dáme čerešňový koláč a ona mi zavesí notu na nos. Zakusnem sa a na kôstke zlomím si zub. Z kútiku oka mi vypadne slza.
