Je 26. september 1898. V Brooklyne sa rodina ruského utečenca teší z ďalšieho prírastku. Po synovi Irovi nasleduje opäť chlapec. Jeho meno je George. V tejto chvíli ešte nik netuší, že svetlo sveta uzrel jeden z najväčších hudobných skladateľov 20. storočia. Spojené štáty sa chystajú na nové storočie. Zovšadiaľ sa ozýva najrôznejšia hudba. Množstvo prisťahovalcov sa do svojich rúk snaží uchopiť víziu lepšieho života, ktorú štáty ponúkajú. Medzi nimi sa nachádzajú aj Gershwinovci.
Ira, ako najstarší zo súrodencov má rád hudbu, dokonca až tak, že sú rodičia nútení kúpiť klavír. Hudba zaujíma aj Georgea a tak sú rodičia nútení platiť učiteľov hudby. Tí však pri neposlušnom Georgeovi strácajú hlavu. Charles Hambitzer sa javí ako ten správny. Začína rozvíjať žiakove nadanie. Učí ho porozumieť hudbe prostredníctvom Ravela, Debussyho, Schonberga, Bacha a Beethovena.
Je rok 1914 a šestnásťročný chlapec sa dostáva do sveta hudobného priemyslu. Inšpirovaný Irvingom Bergom (naj skladateľ vtedajšej doby) komponuje aj vlastné skladby. Mladého hudobníka ovplyvňuje židovská, černošská hudba, klasika, blues i jazz.
Je o dva roky viac a Gershwin už pracuje na Broadwayi so známym lyrikom Irvingom Ceasarom. Stáva sa známym. V roku 1924 začína spolupracovať s jazzovým majstrom Paulom Whitmanom. So spolupráce plynie slávna Rapsódia v modrom. Nasleduje Concerto v F.
Prešli ďalšie dva roky. Gershwin sa dostáva do Európy. Britské ostrovy a Francúzsko môžu vidieť, ako to vyzerá s hudbou v Amerike. A opäť prichádza sláva. Úspešný skladateľ odchádza do Hollywoodu, kde komponuje hudbu k filmom. Tu sa dozvedá o Stalinovej a Hitlerovej propagande voči jazzovým hudobníkom. Prvý menovaný sa bál, že americká hudba by mohla narušiť zdarný priebeh prevýchovy ruského národa a Hitler zasa hovoril o tom, že černosi ako podradená rasa, sú bez akéhokoľvek práva skladať a kto šíri ich hudbu je samozrejme ich komplicom a zároveň nepriateľom režimu, o ktorý sa Hitler pokúšal. V kontexte týchto informácií sa Gershwin rozhodol dať svojej hudbe ešte výraznejší znak slobody.
Je rok 1931 a pätnásť rokov práce, slávy sa začínajú prejavovať. Jeho skladby už nie sú najžiadanejšie a tak si dáva pauzu a na 21 mesiacov odchádza do Južnej Karolíny. Počas tohto obdobia zložil vôbec prvú černošskú operu Porgy a Bess. Následný koncert v Los Angeles v 1937 sa teší veľkému záujmu. Gershwin však počas neho upadá do bezvedomia. V lekárskej diagnóze stojí - nádor na mozgu. Podstupuje preto operáciu, ktorá pre neho znamená koniec. Gershwin zomiera na operačnom lôžku.
Je 21:30 a opäť počúvam Rapsódiu v modrom. Neviem ako, ale ponáram sa do skladby. Nie, že by som bol nejaký iluzionista, či dokonca vlastnil niečo, ako stroj času a nie som ani ten, čo by pred začiatkom počúvania niečo požil, ale skladba ma svojím prevedením v kontexte informácií, ktoré som nadobudol čítaním o Gershwinovi, prenáša na začiatok dvadsiateho storočia. Zrazu sa prechádzam mestom plným ľudí, ktorí hovoria všelijako, len nie tak, aby som rozumel. Mal som sa učiť jazyky, hovorím si, ale teraz je už neskoro. Prechádzam vedľa chlapíka, ktorý ku mne naťahuje ruku a keďže mi je ho ľúto, vyťahujem z vačku nohavíc nejaké drobné. Podávam mu ich. Poďakoval, toľko ešte rozumiem, neviem však ako zareaguje, keď zistí, že slovenské koruny na začiatku dvadsiateho storočia a ešte aj v Amerike využije len veľmi ťažko.
Zrazu niekto zazvoní. Zvonenie sa opakuje. Obzerám sa okolo seba, ale vidím len ľudí, ktorí sa zberajú každý svojím smerom. Ďalšie zvonenie ma už vytriezvie. Som predsa doma a to, čo zvoní je zvonček, ktorým sú vybavené štandartné byty každého mestského sídliska. Prichádzam k dverám, otváram ich. Vidím troch ľudí, ktorí sa slušne pozdravia a ani ma nenechajú odzdraviť sa a hneď spustia. Dozvedám sa, že každý potrebuje prísť sám k sebe prostredníctvom zjavenia. Začínam vnímať realitu a uvedomujem si, že sú to sektári. Len ich nepusti ďalej, hovorím si. Vzadu mi práve znie posledná časť Rapsódie. Vidím ako jeden z návštevníkov naťahuje ruku smerom ku mne. Intuitívne ponáram tú svoju do vačku a vyberám drobné. Podávam mu ich. Zarazene sa na mňa pozrie, ako keby nevedel, že tu tie drobné použije. Nastáva ticho. Trojica divných aľudí pokračuje smerom k ďalším dverám. Len aby opäť nezačali tým, že budú k niekomu naťahovať ruku.
Je pol jedenástej a po takejto skúsenosti nemôžem spať. Beriem bundu a idem len tak von. Prechádzam sa mestom, teraz už tým mojim, reálnym. Kroky ma vedú do známeho podniku. Z plagátu som vyčítal, že dnes tam hrá Tariška s Rózsom. Hmm jazz, to sa v dnešnej nálade hodí. Práve vidím, ako sa Tariška snaží zo saxofónu vylúdiť lahodiaci tón. Ľudia sú spokojní, pijú, fajčia. Po jednotlivých sekciách si aj zatlieskajú.
V pohodovej atmosfére sa mi pred očami vynára stará známa atmosféra začiatku dvadsiateho storočia. Mesto sa tentokrát presunulo do klubu, kde sa baví na tom, ako pre to obdobie smiešne oblečení hudobníci, hrajú niečo pripomínajúce starý dobrý jazz. Keď Rózsa zahrá na base tóny pripomínajúce lesný roh a Tariška jasnými tónmi pripomenie nervózne zvuky klarinetu z Rapsódie v modrom, som opäť späť a celý. Po hodine strávenej v tomto podniku som už úplne pohltený hudbou a je jasné, že tu ma nikto nevyruší. Maximálne tak sektári. Tí však majú svoju predstavu dňa a tak ich púšťam z hlavy.
Po niekoľkých minútach ale elektrizujúca atmosféra koncertu končí. Nekončí však vo mne. Cestou domov som stále vo svete energického vytrženia. Som v polovici cesty a ťahá ma to k niekomu, komu to môžem povedať, k niekomu na kom mi záleží. Ale to je už o niečom inom....
