Stále mi vŕtalo hlavou, čo tým myslel. Všimol som si, že keď sa v ten deň stala tretia nepríjemnosť, George sa až potešil. Aj keď, nikdy ho netešilo, ak zákazník prevrhol stolík a niečo roztrepal, toto bola výnimka... po tretej katastrofe bol skrátka vždy pokoj a zákazníci mohli s pohármi hoci aj žonglovať, už sa nič stať nemohlo.
Napokon som sa ho opýtal, čo to má celé znamenať. Vraví mi, že ak sa stane jedna vec, stanú sa vždy ďalšie dve. Že to tak skrátka je. Nešťastia sú vždy tri. Povera, povedal som si. Tento víkend som si na ňu opäť raz spomenul.
Menil som staré tesnenia na oknách, namiesto hlinikových išli penové... márny to pokus zmierniť následky zúčtovania plynu so štvorcifernou sumou v dome, ktorý má tak prekliato veľa okien... Začalo to tým, že sa mi pri vyťahovaní klincov z rámu šmykol šrobovák, ten vylomil z dreva hrubú triesku, ktorá mi následne rozťala ukazovák. Aspoň že na ľavej ruke... V sľubne načatej šnúre nepríjemností som pokračoval, keď som zle skočil pätou na prah verandových dverí. No uznaj, už mi fakt neostávala iná možnosť, ako si trepnúť kladivom po prste... V tej chvíli sa mi na malý moment zjavil George. Namiesto obligátneho bohovania som sa z napuchnutého prsta úprimne tešil. Toto bola posledná nepríjemnosť, zbytok dňa už bude pokoj...
