Športovci, ak podávajú vynikajúce výkony, sú nielen skvele finančne ocenení, ale sú aj obdivovaní či dokonca zbožňovaní masami fanúšikov. Vedeli by o tom hovoriť najmä tí športovci, ktorí sa úspešne venujú niektorému z najpopulárnejších športov. S úspechom prichádza celkom prirodzene eufória a fanúšikovia i samotní športovci nezriedka pri formulovaní svojich myšlienok prestrelia (určite si mnoho čitateľov spomenie, ako sa pred niekoľkými rokmi na námestiach či v rôznych pohostinských zariadeniach slovenských miest a dedín ozývalo: „Bondra na hrad!"). Títo športovci však skôr alebo neskôr narazia na problém, čo ďalej po skončení ich aktívnej športovej kariéry. Pokiaľ ide o zotrvanie v športovej sfére, malá časť z nich sa úspešne uchytí v pozíciách trénerov, ešte menšia časť v pozíciách rôznych športových manažérov a iba vyvoleným sa podarí presadiť v oboch pozíciách. Športovcov ale láka aj politika. Niektorí sa obmedzia na športovú politiku, no sú aj takí, ktorí sa rozhodnú vstúpiť do straníckej politiky. Odvolávajúc sa na svoju predchádzajúcu alebo pretrvávajúcu slávu a dôverujúc vlastným schopnostiam potom nezriedka zažívajú sklamanie alebo, čo je ešte horšie, svojim konaním prípadne vyjadreniami vyvolávajú sklamanie. Sklamanie u tých, ktorí obdivovali ich športovú zručnosť a ktorí patria/patrili medzi ich fanúšikov...
Pán Vincent Lukáč v čase svojej najlepšej hokejovej výkonnosti patril medzi svetovú špičku a svoju kariéru vyšperkoval, okrem iného, tiež dvojnásobným ziskom titulu majstra sveta i striebornou medailou zo zimných olympijských hier (vzhľadom na vekový rozdiel som nemal možnosť zažiť jeho top formu naživo, no z rozprávania známych i zo štatistík je mi jasné, že musel byť skvelým strelcom). Na jeho veľkú smolu to bolo v čase, keď domáce politické elity bojovali proti zlému Západu a tak NHL bola pre jeho generáciu našich hokejistov skôr vecou snívania, než reálnou možnosťou.
Pána Vincenta Lukáča som vnímal ako človeka, ktorý sa pokúšal (komentovaním i niektorými aktivitami) v nedávnom období točiť okolo košického i reprezentačného hokeja. Nech mi to odpustí, no nikdy som si ho nepredstavoval v pozícii niekoho, kto má pripravovať, navrhovať alebo schvaľovať zákony. Ani inžiniersky titul, ktorým disponuje, ani jeho športové úspechy ma totiž nepresviedčali o tom, že toto je človek, ktorý by svojimi rozhodnutiami mal ovplyvňovať život a aktivity mňa a mojich blízkych (aby som však bol korektný, on zďaleka nie je jediným, kto v našom zákonodarnom zbore sedel, prípadne sedí, a o kom nie som presvedčený, že tam skutočne patrí)...
Vďaka Slovenskej národnej strane však nedávno zasadol do lavíc slovenského parlamentu. Tým sa stal osobou, ktorá ako člen jediného zákonodarného zboru našej krajiny musí zodpovedať za svoje výroky i činy. Už to nie je „len" bývalý skvelý hokejista. Už to je jeden z tých, ktorí napríklad môžu upravovať trestné sadzby pre organizovaných kriminálnikov. Ak ale v jeden deň verejne deklaruje, že mafiu má rád a že si celá mafia s ním podáva/la ruky, nemôže jednoducho tieto svoje slová na druhý deň dementovať. Čo však dementované byť môže, je jeho úprimná snaha o zodpovedný výkon mandátu poslanca NR SR, ktorým sa zaväzuje konať vo verejnom záujme... A ak dementuje toto, potom je čas vzdať sa mandátu!
