Niečo o Vlkolínci
Keď budete niekedy v Ružomberku, istotne sa zastavte aj do tejto neďalekej podhorskej osady v Šepkovej doline. Osada má už iba zopár obyvateľov, ktorých by ste spočítali sotva na jednej ruke. No predsa sa tu nájdu ochotní a pohostinní ľudia, ktorí vždy poradia, keď je turista stratený, a dokonca ich ešte aj niečím ponúknu. Aj z toho mála čo majú. Žijú si tu v pokoji a mieri, v pásme absolútneho ticha a pokoja ktoré prehlušuje iba pani s prášiacim kobercom a sem tam žblnkot pretekajúcej vody z horského masívu Sidorovo (1099 m. n. m- Ikonický vrch nad Vlkolíncom pri jeho vstupe). V mnohých prípadoch štýlu pohostenia miestneho obyvateľstva sa dá vydedukovať, že je to skromná dedinka. Zaujímavosťou je, že tu nenájdete ani jednu betónovú stavbu. Všetky sú totiž zo zrubu. Teda tu dominuje čisto zrubová architektúra. Je však zaujímavosťou, že ani jedna drevenica nie je podpivničená. V mojej rodnej obci to bol v minulosti celkom bežný architektonický štýl.
Dvory dreveníc nezastupujú iba ľudia. Pri prehliadke sem tam narazíte na ovečku "kosiacu" trávu. Inokedy vás prekvapí aj strážiaci psík. Ktorý vás môže prekvapiť aj nemilo, ale to iba v prípade, pokiaľ nie ste pripravení na jeho pozdrav a privítanie.
Zvonica, zvon a jeho príbeh
Zvonica bola postavená v roku 1770 a stala sa spolu s vrchom Sidorovo (1099 m. n. m.) akousi ikonou tejto osady. Keď som prechádzal okolo zvonice, nedával som si ako amatérsky kampanológ veľké nádeje, že bude táto krásna šindľom obložená zvonička otvorená verejnosti. A nemýlil som sa. Na zvonici bol zámok. Mohol som to čakať. Aby som mohol vstúpiť do zvoničky a dostať sa k jej dverám, musel som prejsť cez hlavnú bránu zelenou farbou natretej drevenice (na fotke vpravo). Odfotil som si teda zvoničku aspoň z exteriéru.
A akoby to osud tak chcel, z drevenice náhle vyšiel na dvor starší urastený pán so šedými fúzkami a strniskom. Na hlave mal modrú pokrývku hlavy podobnú klobúku, ktorý sa používa najčastejšie na letných kúpaliskách. Bol oblečený v tmavomodrom pracovnom oblečení. Bolo vidno, že je zaneprázdnený svojou prácou. Pristúpil som preto bližšie k nemu a keď si všimol, že k nemu prichádza mladý muž, zrejme som ho vytrhol z myšlienok na svoju robotu. Naše pohľady sa stretli a on akoby premýšľal odkiaľ som sa tu vzal a čo tu chcem v takúto nekresťanskú podvečernú hodinu. Opýtal som sa akým spôsobom by sa dalo dostať do zvoničky. Myslel som si, že keďže býva v drevenici, na ktorej pozemku je aj táto zvonička, tak je správcom tohto pár m2 objektu. Dal mi studenú informačnú spŕšku, keď mi povedal, že tam sa dostať nedá. Že on nie je správca. A nemá od nej ani kľúče. Je to škoda. Pomyslel som si v duchu. No nevzdával som sa a chcel som o tomto zvone vedieť viac. Preto som sa ho opýtal, či vie viac o tomto zvone. A on spustil:
Začiatok príbehu
Tento zvon vznikol v tom istom roku kedy aj táto zvonička. Je to teda rok 1770. Zvon bol odliaty špeciálne pre potreby Vlkolínca a hneď po postavení zvonice tu bol osadený. Vo Vlkolínci máme ešte jeden zvon, ktorý donedávna bol spolu so zvonom Krista, Márie a Jána (názov zvona podľa reliéfu) v tejto zvoničke. Tento zvon bol zapožičaný z neznámej lejárskej dielne (o jej pôvode a mieste môžeme už iba hádať). Zvon, ktorý tvoril dvojicu spolu so súčasným zvonom sa momentálne nachádza v Jezuitskom kláštore na Vlčej skale (miesto sa nachádza pod Vlkolíncom v údolí asi 1,9 km vzdialenom od centra obce. Je však v inej doline. Už nie v Šepkovej ale Trlenskej. Nachádza sa tam kaplnka Panny Márie Snežnej).
Zvonári
Zvon bol od roku 1770 až do roku 2007 na ručný pohon. Ťahal sa za lano alebo povraz. Úlohu zvonára podľa pamätníčky Pani Sabuchovej vykonávali v obci ľudia ako:
Tetka Mlynarčíčka
Sestra tetky Mlynarčíčky, pani Janigová
Pani Hrkučová
Pani Kupčová
Pani Geriešová/Janigová (stará mama Petra Gerieša- rozprávača príbehu)
Sestra pani Geriešovej- Tetka Janigovie
Páter Pavol Horský (miestny rodák, kňaz, jezuita, ktorého požehnané pôsobenie významne ovplyvnil život Vlkolínca v druhej polovici 20. storočia. Do zvonenia však dával príliš veľa energie).
Po úmrtí Pavla Horského bola táto zvonička niekoľko rokov opustená. Situáciu prišiel zmeniť miestny rodák Pán Sýkora, ktorý podľa mojich informácií okolo roku 2007 tento zvonček elektrifikoval. Zvon je však na nevhodný pohon ktorý mu zaiste škodí. Pohon je riešený v podobe kľukového mechanizmu. Srdce zvona je uviazané. Rytmus zvona je veľmi nepravidelný. Kvôli tomu je jeho zvuk tlmený a na posluch je nepríjemný.
Zvonil Vlkolínsky zvon v Oravskej obci Ťapešovo?
Počas rozprávania si pán Gerieš spomenul, že jeden zo zvyšných zvonov ktoré sa nachádzali vo zvonici bol zapožičaný. Chvíľu si nevedel spomenúť názov obce. Vedel však že je to obec na Orave. Ako si spomenul na názov obce? Čítajte ďalej
Ako nám spomína:
Je ale jedna pravda, že vlastne o tom zapožičaní zvona málokto vie a málokto o tom vedel. Pretože Laco (Ladislav) Kupčo/Novák mal z Oravy ženu. A v tej dedine odkiaľ pochádza sa stalo niečo zo zvonom. Teórie sú všelijaké. Jedna teória vraví o tom, že zvon mohol byť zrekvirovaný počas vojny. Iná hovorí, že praskol. Tých teórií je veľmi veľa. Keďže my sme mali vo zvoničke v tej dobe dva zvony a jeden z nich bol zvyšný, tak Laco Kupčo so súhlasom pátrov Jezuitov a pátra Pavla Horského si tento zvon požičali. A tak pocestoval na Oravu do Ťapešova (okres Námestovo). Nastala však doba, kedy asi pred piatimi rokmi prišli sem nejaký ľudia z Oravy a pýtali sa na tento zvon. Vravel som im že o tom viem, že niekto to bol ale vôbec som nevedel, či sa ten zvon vrátil. Neskôr mi páter Jezuita povedal, že zvon sa vrátil. Jeho vrátenie má však zaujímavý príbeh.
Za pátrom jezuitom prišli synovia Laca Kupču. Pýtali sa a boli zvedaví, či sa zvon vrátil. Pretože keď boli ešte ako malý chlapci, všimli si u svojho otca, že má zvon prichystaný a vložený do batohu s úmyslom vrátiť ho. Ale po jeho odchode nevedeli o svojom otcovi nič. Nevedeli čo sa stalo počas cesty tu do Vlkolínca. Bola teória, že počas cesty do Vlkolínca zomrel. Preto sa pýtali či ten zvon je už tu na svojom mieste aby ho v prípade pátrovej zápornej odpovede mohli ísť hľadať a vrátiť ho. Dopátral som sa však, že obyvatelia Ťapešova si dali uliať nový zvon. A tak kým ešte Laco Novák žil, v jeho posledné dni zobral zvon do batoha a vrátil ho do Jezuitského kláštora, do kaplnky Lurdskej Panny Márie, kde je doteraz. Pretože jeho svedomie mu vravelo: "Keď som si niečo požičal, tak to aj vrátim"
TO JE KONIEC PRÍBEHU.
Medzitým prišla na červenom aute na hlavné námestie osady staršia tetka Hanka. Vystúpila z auta a pomalým krokom sa vybrala k nám aby sa dozvedela o čom sa bavíme. Neskôr potvrdila, že manželka Laca Kupču/Nováka pochádzala z Ťapešova.
Technické a hudobné parametre zvona
ZDROJ: (Naše zvony a ich zvonári-Rádio Lumen- archívna nahrávka z dňa 11.08.2019)
Počet zvonov vo zvonici: 1
Pôvod lejára (majstra) a miesto odliatia: Neznáme (zvon je nesignovaný)
Rok uliatia: 1770
Spodný priemer zvona: 29,5 cm
Výška zvona bez koruny: 22 cm
Tón/ladenie zvona: d/3
Doplňujúce informácie od kampanológa Juraja Gembického: Je zaujímavé, že zvon je z rovnakého roku ako samotná zvonica. Vieme to z jeho nápisu ktorý je v hornej nápisovej páske s plastickými linkami a dvomi ornamentnými pásmi ktoré sú okolo nápisovej pásky. Je to nápis v latinčine, ktorý znie:
VIGLATE ET ORATE, ANNO DOMINI- 1 7 7 0.
Čo v slovenskom preklade znie ako:
BDEJTE A MODLITE SA, ROKU PÁNA- 1 7 7 0.
Na plášti zvona a na jeho drieku sú dva veľmi pekné reliéfy. Jeden je reliéf ukrižovaného Krista. Okolo neho sú postavy Panny Márie a svätého apoštola Jána. Reliéf je archaicky stvárnení v renesančnom duchu. Na opačnej strane zvona je reliéf Zmŕtvychvstalého Krista (postava ktorý drží kríž s víťaznou zástavou) a okolo neho sú náznaky zle odliatych nečitateľných písmen. Pod reliéfmi sú tri hrubšie plastické linky nad úderovým vencom. Zvon má zachovanú pôvodnú šesťramennú korunu aj pôvodné zvonové príslušenstvo, teda drevenú hlavicu, kované srdce či páku s lanom.
