Nemám rád kritiku. Ani pozitívnu. Budem to tu mať asi tažké. Zoznam autorových rubrík: Zo života, Úvahy, Nezaradené
Kupoval som si v jednom nemenovanom hypermarkete jeden pagáč. Bolo to tak navečer, čize obchod bol plný nakupujúcich ľudí. To, že polovica pokladní bola zavretá ma už ani nerozčuľovalo, už som si bohužiaľ zvykol. Išiel som teda k 5-položkovej pokladni, nech som rýchlejšie vybavený.
Nebudem tu písať o tom, aká je úroveň Hlavnej stanice v našom krásnom hlavnom meste. To je príbeh na inú tému. Skôr by som sa s vami rád podelil o to, ako som si tam dnes zadarmo zvýšil adrenalín.
Píp, píp, píp. Ozýva sa pípanie pri blokovaní tovaru v Bille. Stojím na konci neskutočne dlhého zástupu a čakám, kým sa dostanem na rad k jedinej otvorenej pokladni zo všetkých.
Kupoval som si v obchode nejakú malinovku a žuvačky. V obchode bol okrem mňa ešte jeden zákazník. Už na prvý pohľad bol opitý. Na druhý pohľad bol ožratý ako prasa. Motal sa po obchode, snažil sa flirtovať s predavačkou-dôchodkyňou a kupoval si 2 prepravky piva.
Sedím na zastávke, čakám na kamaráta, ktorý ma má vyzdvihnúť autom. Ľudia zatiaľ nastupujú do autobusu, ktorý mimochodom nemeškal, ako sa zvyčajne stáva, ale išiel o pár minút skôr.
Po včerajšej skúsenosti s čakaním v ordinácii som si naozaj myslel, že ma už nič nemôže prekvapiť. Omyl vážení. Práve teraz sedím neskutočne vytočený a znova čakám.
Časenkový systém u lekára je geniálna vec. Ráno prídete, potiahnete si lístoček s poradovým číslom a idete na kávu, alebo domov upratať, a približne viete, kedy sa máte do čakárne vrátiť. Samozrejme, len za predpokladu, že systém funguje.
Do autobusu nastúpili dve ženy. Mama a dcéra. Dcéra bola postihnutá, mohla mať tak okolo 30 rokov. Jej mama, už staršia pani mala už hádam aj vyše 60.
Sedím v autobuse úplne vzadu, mám teda celkom dobrý výhľad na cestujúcich.
Vonku už bola tma. Bolo aj dosť chladno. Stál som na autobusovej zastávke vracajúc sa domov. Stálo tam aj mnoho iných ľudí. A stál tam aj on. Muž v otrhanej vetrovke, starých a zašpinených nohaviciach a zablatených topánkach. V ruke držal fľašu piva a igelitku z Billy. Na pohľad odpudzujúci. Možno až škaredý. A páchol. Páchol cigaretami a alkoholom. Ľudia sa od neho držali bokom. Aj ja.
Robím hádzanárskeho rozhodcu. Nedávno som pískal zápas mladším žiačkam (12 - 13 rokov). Zápas nebol vyrovnaný, jeden tím mal jasnú prevahu nad druhým. Už od začiatku bolo jasné, kto vyhrá. A zrazu - faul! Prehrávajúce mužstvo faulovalo. Dosť nejasný faul, tažko bolo rozhodnúť, ktorá hráčka vlastne faulovala. Ale ja som sa rozhodnúť musel! A to v momente. Tak som sa rozhodol.
Bolo to už dosť dávno, čo som sa rozhodol stať sa zákazníkom T-Mobilu. Neočakával som žiadne nadštandardné služby, stačilo mi len telefonovať, posielať sms-ky a v prípade problémov som očakával pomoc. Ale moje očakávania sa nenaplnili.
Iste sa vám už stalo, že ste nastúpili do autobusu a šofér v autobuse k vám nebol veľmi priateľský a slušný. Samozrejme, česť výnimkám! Ale kládli ste si niekedy otázku, prečo je to tak?
Školský rok má 10 mesiacov. Ale je to naozaj tak? Ja si myslím, že nie.
Kedy ste boli naposledy v nemocnici? Nemyslím u bežného lekára, ale v nemocnici. V tej veľkej, betónovej budove. Ak ste boli len nedávno, určite viete, ako to tam vyzerá. Stoličky staré, ošúchané, vysedené. Dvere na WC poškodené, teplá voda netečie. A v rohu na konci chodby, tak ako v každej nemocnici, automat na kávu a čaj. Lenže nejde len o zariadenie...
