Klobúk dolu, mladá dáma..

Trochu ešte polihávam, sklopím zrak a hlavou sa mi ženú všetky radosti, starosti, povinnosti a očakávania daného dňa. V závislosti od toho, čoho je zdanlivá prevaha, vykročím žiť príbeh daného dňa. Štandardne sa snažím vnímať len radosti, a zo starostí spraviť len príjemne povinností. Priznávam, občas sa stane, že niečo pomyselné zvíťazí nad mojim úsilím usmievať sa. Asi to tak chodí.. Augustové pochmúrne ráno, nedopitá káva, časový sklz, hlava plná povinností a dve dlhé vrstvy, aby ma aspoň ako tak zahriali. Trochu sa mračím. Chýba mi úsmev, pretože neobľubujem rána tohto typu. Rutinne nasadám do auta a už akosi podvedome automaticky zabsolvuvávam trasu do svojej, podotýkam, milovanej práce. V rána tohto typu ma iritujú i vodiči, ktorí sa v meste uháňajú predpísanou päťdesiatkou. Akoby nevedeli, že zrovna ja sa ponáhľam. A tu zrazu v plnej rýchlosti predo mnou prechod pre chodcov. Semafor chýba, takže velím, ja i ostatní chodci. „Keby len tušili, že tých pár sekúnd, kým sa oni presunú na druhú stranu ulice mi môže pokaziť celý môj pracovný plán." Preženie sa mi hlavou. Predpisy sú predpisy, chodec jednou nohou na prechode, zastavujem pochopiteľne svoje vozidlo. Samozrejme naštvaná, lebo jediný, kto tu má povinnosti som predsa Ja. A tu zrazu okamih, ktorý ma uviedol do reality. Zrazu ma zamrzelo, že som si dovolila pocítiť hnev. Na prechod vstupuje distingvovaný a nepochybne galantný pán. Určite nemá menej ako osemdesiat. Jednou rukou si svoje telo podopiera o paličku. Telo, ktoré má obrovskú výpovednú hodnotu. Nesie so sebou, skúsenosť, radosť, starosť a predovšetkým životnú múdrosť. V druhej ruke si nesie akúsi igelitovú tašku. Možno ide práve ubolený od lekára a má v nej zdravotnú kartu. Oni to takto zvyknú, tak to bolo prvé, čo mi napadlo. Vstúpil na prechod, na moment postál, uprene sa na mňa zadíval. Bol to pohľad nesmiernej vďaky. Prehodil si igelitku do ruky, ktorou sa podopieral o paličku. Prázdnou rukou skladá svoj klobúk a mierne sa ukloní. Díva sa do auta a usmeje sa. Prejav nesmiernej úcty a vďaky od človeka, ktorý by si hádam zaslúžil, aby som bola Ja tá, ktorá by si zložila klobúk pred ním. Opätujem mu úsmev a cítim, že v mračnom ráne sa na mňa usmialo slniečko a naplnilo ma čímsi pozitívnym. Odrazu som mala pocit, akoby ubudlo zo starosti, ktoré si nesiem v hlave. Jednoducho som mu ostala za jeho gesto vďačná.