Otvorím dvere a tam stojí mama. jej rozčúlený výraz je počuť až na chodbu , len ja cez svoju únavu som ho nijako neregistrovala. "Ahoj mama." Vyzúvam sa. Prídem ku stolu. matka hodí predomňa malý balíček. "Čo to je ? " štekne po mne. Pozriem sa. Zoberiem balíček a odkráčam do izby. Matka padne na stoličku.
Keď prechádzam cez kuchyňu do kúpelky cez kuchyňu, matka už plače. Umyjem sa. Dam si na seba pyžamo. Zastavím sa pri matke. Skloním sa k nej. "Nehovor že ty si to neskúšala, samozrejme pani dokonalá" . Mlčím. Pozerám sa ma vzlykajúcu matku. "Možno by si nemala byť taká dokonalá , možno by si občas mala byť sama sebou." Matka sa na mňa pozrela. Vstala vošla do mojej izby a priniesla balíček, ktorý bol na mojom stole.
Išla som do izby. Za chvíľočku som sa vrátila, držala som v ruke malú fajočku. Matka bola sklonená nad malým balíčkom. Sklonila som sa k nej a ukázala som jej fajočku. Pozrela sa na mňa. Chcela tým povedať: "Do čoho ma to nútiš?" "Daj." povedala som a zobrala som jej balíček z ruky. Naložila som do fajočky trošku. Vytiahla som zapaľovač a pripálila som si. Podala som jej fajočku : "daj si to do úst a ťahaj", povedala som jej hlasom, z ktorého bolo počuť ako tlačím do hlavy. Zobrala si to. Pozrela na to. Potom na mňa. A potom si potiahla. Toto sa opakovalo asi tak tri, štyri -krát.
Smiali sme sa. Pozerali na seba a znovu sa smiali. "A odkiaľ máš to s tým mala by si byť viac sama sebou?", spýtala sa ma. Zvážnela som. " to hovoria mne.“, povedala som potichu.
