Hoci som ju nemala šancu zažit . Zastavím sa .Chytím kľúče do ruky a zatrasiem nimi . Zavriem na chviľku oci a ocitnem sa v knihe Maxima E. Matkina . Som uprostred davu ľudí . Cinkame kľúčami . Je jeseň . Dosť zima , ale aj tak nás je tam veľa . Rozhľiadam sa okolo . Niekto hovorí na pódiu niečo . Nevnímam to .
Niekoho hľadám . Ako to že tu nie je ?! Možno naozaj odyšiel . Ale veď nemohol . Nie! To určite nie . Nemohol ma tu predsa nechať samú . Pozriem sa do ruky. Zrazu neviem prečo držím kľuče . Stisnem ich . Niečo ma zatlačí do ruky. Roztvorím ruku a vidím prívesok . Nie obyčajny , aj keď vlastne na ňom nie je nič mimoriadne . Pripomina mi . Prečo som tu .
Otočím sa . Chcem ujsť . Niekam daleko . Hlavne preč . Hneď teraz . Musím zmiznúť! Predieram sa davom ľudí.Už som skoro vonku z davu. Niekto ma chyti za rameno . Otočím sa .
Otvorím oči . Som naspäť na schodoch . Naozaj ma niekto chytil . Usmejem sa . Bez odpovede na otázku . Zbehnem pár posledných schodov . Pred dvermi ma dobehne otázka : „ste ok ??“ Tento raz sa otočím . Pozriem sa do krásnych hnedých očí . Usmejem sa a odpoviem : „ jasné že som .„ A vybehnem von . Človek s krásnymi očami tam ešte chvíľu stojí . Prší . Zastavím sa , aby som si dala na hlavu čiapku a zmizla v dave ponaáhľajúcich sa ľudí . Pozriem sa ku dverám . Stojí tam peknooký človek . Vyzerá ako by niekoho hľadal . Nedám si čiapku . Prídem k nemu a spýtam sa či niekoho hľadá . Neodpovie .
Asi si namýšlam , ale mam pocit akoby hĺadal mňa . Usmajem sa a spýtam sa či by nešiel aspoň niekam na čaj . Teraz hneď! Pozrie sa na mňa , usmaje sa , a ideme na čaj . Možno je to iba ďalší tuctový namyslený fagan . ale mňa to netrápi . Idem na čaj . Pozerám sa do krásnych očí a moknem . Stále nemám čiapku na hlave , nechcem zapadnúť do ponáhlajúceho sa davu , chcem to byť jednoducho ja . Ja a iba ja !
