Vždy keď mám biele nechty cítim sa ako mím. Mím s bielymi rukavicami. Mím zo starého filmu. čierno-biely mím oblečený v pásikavom saku. Mím zajatý vo svojej mlčanlivosti. Zavretý v neviditeľnej kocke. Nič neovplyvňuje, nemôže. Iba sa pozerá. V tvári sa mu občas zračí hnev, radosť či dokonca slzy. Opäť búcha na stenu svojej neviditeľnej kocky. Opäť nič. Stále zavretý. Vidí iba to, čo je okolo. Nemôže ísť ďalej, pozrieť sa niekam inam, na iné miesto.
Teraz som tým mímom ja. Dnes sa iba pozerám. Plačem. Smejem sa. Hnevám sa. A to všetko v mojej neviditeľnej kocke. V kocke do ktorej sa nikto nedostane. Nikoho tam nepustím. Pozerám sa. Vidím ľudí, ktorých som kedysi poznala. Priateľov. Rodinu. Malé deti hrať sa medzi toľkým zlom a dobrom zároveň. Pozerám sa. Občas aj špehujem. Poznám iba moju kocku. V mojej kocke mi nikto neublíži, nemôže. Nikoho do nej nepustím.
Kocka - štyri steny. V tých stenách sú ukryté moje pocity, moje nekonečne dlhé úvahy o ničom, moje morálne kázne, moje dve uplakané oči - som tam ja. Ja zavretá v nedobytnej kocke. Ja a moje ja.
