Depresia. Smútok. Sebaľútosť.
- Nikto na mňa nemá čas. Ja na nikoho nemám čas. Kašlú všetci na mňa.- sťažovala som sa Sofii, ktorú to vôbec, ale vôbec nezaujímalo. Boli sme spolu vonku, ale ona bola duchom niekde úplne inde. Štvalo ma to ešte viac ako to, že na mňa nemá nikto čas. Asi bude duchom niekde pri svojom chalanovi. Električka zastavila. - Ideme teraz alebo až na ďalšej? - ozvala sa konečne Sofia - Teraz. Jasné že teraz... Na čo myslíš? - čo? - No tak na čo myslíš? Na Tonyho ? - Nie. S ním som nebola ani nepamätám. - Tak na čo myslíš. Pomaly sme sa blížili k nášmu cieľu - Orsimu. - No tak na čo myslíš? - postavila som sa jej do cesty. - Ja len .. - len čo? - Nešla by si somnou do fansu ? - čo ? - to bolo to, čo ti vŕta hlavou celý deň? - týždeň. - S tebou všade. Aj na smrť. - povedala som s úsmevom.
O dva týždne.
- V piatok odchádzam. - Ani mi to nepripomínaj. -Sofia vybavíš to ? -jasné. -Verím ti. Asi je to divné a trápne a čo ja viem čo ešte ale verím Ti a chcem aby si to vedela nie len preto, že neverím slovenským aerolíniám :) .. ty fajčíš? - s čo mám robiť keď odchádzaš. - Nefajči, smrdí to!
Írsko
-Ahoj vybavujem tie preukazy. Potrebujem pár vecí od teba. Máš čas? -Na teba vždy. .......
- je tu aj Kitty. Dám ti ju chce ešte s tebou hovoriť. - Strašne mi chýbate. Inak Kit ako tu nie sú žiadny pekný chalani .. - všade sa aspoň pár nájde -Nie tu nie! nie sú vôbec pekní. najkrajšie sú tu malé decka .. ale nie som pedofil -Nie som ! ... -Čafte .
S5 v hlavnom meste
-Cafte. -Mám pre teba niečo. - čo ? Ale nie mne nič dávať nemusíš .. Dodnes si pamätám ten neurčitý pocit keď vytiahla z vrecka kartu s mojím menom. - to je preukaz. -dik ale čítať viem :)
Prvý zápas po
Neistota. strach. Hrúza. Strach.
V takých chvíľach ďakujem tomu tam hore, ľuďom a prírode za Pivo. Po dvoch som už odvážna a kričím o život. fandíme. Je to fajn pocit. fajn až na to Sofiine neustále -čau a - Ahoj -smerujúce pre mňa úplne neznámym ľudom.
Potom to prišlo. Prvé maľovanie vlajok bol škandál. Chytila som ďalšiu depku. Pozerala som na preukaz. Rozmýšľala som, že to vzdám. Spomenula som si na Sofiu a ako sme do toho išli spolu. Ona zapadá. Spomenula som si na to moje -S tebou pôjdem všade aj na smrť- . Schovala som preukaz do tašky. Predýchala to. A keď mi zavolala že ideme na hokej tešila som sa. Postupne som si začala zvykať na Sofiine záhadné čau a Ahoj neznámym chalanom a babám. Pila som pivo. Nebolo to, to najlepšie pivo na svete, ale bolo a je hokejové. Nechodila som tam piť pivo. Chodím tam zakričať si . Podporiť tým, ktorému fandí môj otec, ako on sám povedal "nikomu inému som nikdy nefandil", tým ktorému fandím od malička, keď som sa pri telke učila o čom ten hokej vlastne je. Rada som sa schovávala medzi tými všetkými belasými tričkami, bielymi a belasými dresmi a rôznymi inými bledomodrými, bielymi a modrými vecami, čo mávajú tí kričiaci ľudia na sebe. Prvý výjazd. Zvolen. Pivo. Pokriky. Šále z okna. "ideme piť! Ideme piť ! Ideme Piť, PiŤ, PiŤ, PiŤ, PIŤ!" Zápas. Sofiine vykričané hlasivky. Polnoc v Bratislave. - Idete do KGB? - veta, na ktorú tak ľahko nezabudnem. KGB. Kofola. Pol štvrtej ráno. Domov. Posteľ. Druhé maľovanie. Pohoda. Zápas. pozvanie do podniku. Pivo . Nezapadám. To viem . Ale ako som zistila , je tam viac takých ľudí čo nezapadajú. Vždy som chcela byť súčasťou davu. Schovať sa. Je to zaujímavé, ale najlepšie sa schováte tam kam nezapadáte.
