Ranná úvaha o tuctovej zlobe

Včera som zase vyčíňala v meste. Obyčajný piatok, obyčajná holka celý život sa snažiaca byť neobyčajná, Kamarát a fľaša Nie veľmi lacného liehu. Ako sa to už mne stáva, kazím veci. Kazím ľudí. Robím to, čo nechcem. Nebudem to popisovať do detailov. Moja liehovina mi pomohla, ani nie tak mne ako kamarátovi, ktorý ma, ako sám tvrdí "má rád". Neviem čo chcem ale toto som naozaj nechcela. Po dvoch hodinkách intericqovania (každodenná návšteva icq) som sa odhodlala a zamierila som na verejný chat. Vojdem do miestnosti. Čítam tzv. verejnosť. "Pomôže mi niekto .. ", každý hľadal pomoc. Pozerala som. Spamätávala som sa. Rozmýšľala som. Nebol aj môj zámer ísť na chat, aby mi poradil celkom neznámy človek? Nechcela som, aby mi poradil, tak ako to chcem počuť ? Chcú aj títo ľudia skutočnú pomoc, alebo chcú iba aby im niekto povedal to, čo chcú počuť? Prečo nechápeme a nechceme pochopiť?? Prečo nevieme, že keď nám niekto povie iba to, čo chcem počuť budeme ho mať radi ale nepomôže nám ? Ja chcem počuť ako kamarátovi zobrať ilúzie, a zároveň to vrátiť tam, kde to bolo predtým. Nezraniť ho. Nedať mu šancu. Niekto možno chce počuť to isté. Možno niekde je osôbka, ktorá včera konečne dostala pusu od toho od koho ju chcela dostať a ten niekto to chce všetko zobrať naspäť. Máme vôbec právo takto brať ilúzie ? Za všetko môže alkohol! Za všetko môže vypočítavosť. Za nič nemôžem ja! Toto je prístup mojej matky, prístup, ktorý mam v sebe zdedila som ho, ale bránim sa tomu. Nechcem byť tu. teraz. Nechcem rozmýšľať o tom, čo bolo a ako to zobrať späť. Chcem byť niekto iný. Niekde inde. Najlepšie sa už iba pozerať z hora alebo zdola a nemôcť nič ovplyvniť. Nechcem brať ilúzie. Viem aké to je, keď vám ich niekto zoberie. Nechcem. Musím. Najhorší pocit na svete. nedokázať, čo od vás očakávajú. Nemôžem byť politička. ľudia od nich veľa očakávajú. Nemôžem byť tímový hráč. Neviem sa spoľahnúť na iných a nechcem aby sa niekto spoliehal na mňa. Chcem to, čo chce každý. Už len tým som obyčajná.Chcem byť človek!